Dejatelia

KŇAZI PÔSOBIACI VO FARNOSTI

Spomínaná listina z r. 1312, ktorej opis sa zachoval v Kanonickej vizitácii z r. 1798 a z r. 1828, uvádza tiež už spomínaného farára pod menom „Conradus de Pulchro Prato." Podľa matričných záznamov v Bytči sa dá usúdiť, že v 17. storočí Kolárovice nemali svojho farára, bohoslužby v Kolároviciach vykonávali kapláni z Veľkej Bytče.

V r. 1706 až 1710 sa v bytčianskej matrike kolárovické mená nevyskytujú. Pravdepodobne mali v tom čase svojho vlastného kňaza. Dosvedčuje to aj záznam z kanonickej vizitácie z r. 1798, kde sa spomína, že v 8. roku 18. storočia posledným kňazom v Kolároviciach bol Ján Húdek. Po ňom bola správa kolárovickej farnosti zverená bytčianskemu farárovi pre nedostatok kňazov. Až 1. júna 1788 dostáva kolárovická farnosť zase svojho vlastného správcu fary (spomínaného už v časti - 2.1.) - Wolfganga Smetanu, kňaza rádu sv. Františka. V Kolároviciach účinkoval do 8. októbra 1792, kedy sa znovu vrátil do kláštora.

Druhým kolárovickým správcom fary bol Jozef Komlóši (Komlószy). Narodil sa v Pruskom v r. 1765. V r. 1788 ho biskup Xaver Fuchs vysvätil za kňaza. Po niekoľkých rokoch kaplánovania v rôznych farnostiach stal sa farárom v Kolároviciach. Hovoril po slovensky, nemecky, čiastočne maďarsky. Účinkoval tu do 4. septembra 1804.

Po ňom prišiel kňaz - Štefan Bohát (Boháth) - rodák z Dežeríc. V Kolároviciach bol do 31. marca 1806, kedy sa vrátil naspäť do Dežeríc, kde účinkoval aj predtým. Po jeho odchode spravoval kolárovickú farnosť až do 10. mája petrovický farár - Ján Dobraj (Dobray). Vtedy prišiel do Kolárovíc farár - Ján Harant. Narodil sa v Čiernej r. 1775. Kaplánoval v Novákoch a na Vysokej. Hovoril tiež po slovensky, nemecky a čiastočne aj maďarsky. V dobe jeho účinkovania, keď mal kaplána Štefana Laciho (Laczyho), bolo zavedené od 1. januára 1843 písanie matrík po maďarsky. Harant tu účinkoval skoro 44 rokov. Zomrel 7. februára 1850. Pochovali ho na cintoríne pri starom kostole. Železný náhrobný kríž dosiaľ stojí v záhrade vyše fary.

Po Harantovej smrti administroval kolárovickú faru kaplán z Veľkého Rovného Alojz Holáň (Holányi) až do príchodu farára. Novým kolárovickým farárom sa stal Ondrej Tvrdý - predmiersky kaplán. Narodil sa 12. 11. 1813 v Žiline, vysvätený bol v r. 1837. Do Kolárovíc prišiel 19. apríla 1850 ako posol novej doby, aby tu ako uvedomelý Slovák, vyoral hlbokú brázdu na poli cirkevnom i národnom. Tým dňom, čo prišiel, zrušil písanie matrík po maďarsky. Prvé dvojčatá, ktoré sa tu narodili v júni 1850, pokrstil na mená Cyril a Metod. Aj týmto spôsobom chcel šíriť vedomie o slovanských vierozvestoch. Neobyčajná osobnosť kňaza Ondreja Tvrdého patrila nielen Kolárovičanom, ale celému slovenskému národu. Bol medzi kandidátmi do snemu v Budapešti v r. 1865-66. Maďari však voľby previedli tak, že sa do snemu nedostal ani jeden Slovák. Jeho prvoradým cieľom v Kolároviciach bolo postaviť kostol a školu. Už v r. 1861 sa začala stavať nová dvojtriedna škola a v r. 1870 nový kostol. Je pravdepodobné, že aj terajšiu farskú budovu dal postaviť on. Úžasná aktivita mu podlomila zdravie. Bolo mu súdené orať a siať, ale nie žať. Nedočkal sa dokončenia stavby nového kostola. Zomrel 22. decembra 1872 vo veku 59 rokov. Jeho telesné pozostatky boli pochované v ohrade pred novým kostolom pri dolnom múre. Nad jeho hrobom stojí železný kríž. Po jeho smrti kolárovickú farnosť administroval kaplán Štefan Lemeš a od júna 1873 - Jozef Stránovský, farár z Veľkého Rovného.

V máji r. 1874 Kolárovice dostali nového farára - Štefana Treskoňa. Narodil sa vo Veľkej Bytči - 13. 12. 1834. Po vysviacke kaplánoval v Zákopčí a neskôr bol administrátorom fary vo Veľkom Rovnom. Jeho zásluhou sa dokončila stavba kostola a vnútorné zariadenia. Farská záhrada, ovocný sad so včelami a farské polia boli za jeho účinkovania vzorom hospodárenia. So všetkou silou bránil školu pred maďarizáciou. Dosvedčuje to aj Procházka v knihe : „Kolárovičtí dráteníci". Jeho zásluhou dvaja kolárovickí mládenci - Štefan Gallo a Šimon Gallo išli študovať za kňazov. Podporoval ich morálne i finančne. Mal rád svojich veriacich a oni jeho tiež. Zomrel 16. septembra 1899. Jeho telo odpočíva v kostolnej ohrade pod mramorovým pomníkom pri hornom múre.

Po jeho smrti administroval kolárovickú farnosť Gejza Šmid (Schmid) až do januára 1900. Dňa - 12. januára 1900 sa stal farárom v Kolároviciach Eduard Tvrdý. Narodil sa v r. 1854 v Žiline, vysvätený bol r. 1877. Ako kaplán účinkoval vo Veľkom Rovnom a neskôr sa stal administrátorom vo Frívalde (Rajecká Lesná). Eduard Tvrdý nemal v Kolároviciach ustlané na ružiach. S novým storočím prinášali tunajší drotári zo sveta nové ateistické myšlienky. Farár Tvrdý bol priamy, otvorený, prísne sa držal cirkevných predpisov a zvyklostí a nepripustil nijaký kompromis. Medzi kňazom a veriacimi vznikala veľká priepasť. Došlo to tak ďaleko, že v r. 1918 sa Kolárovičania vzbúrili a išli za ním na faru. Eduard Tvrdý ušiel do Žiliny. Po niekoľkých dňoch sa vrátil a vykonával si svoje povinnosti ako predtým. Obraz osobnosti Eduarda Tvrdého by nebol úplný, keby sa nespomenula jeho činnosť na poli národnom. Zásluhou Eduarda Tvrdého „Školská stolica" ohlasovala - 9. 5. 1909, že vyučovacím jazykom na cirkevnej škole bude slovenčina a nie maďarčina! Aj v r. 1901 odmietol štátnu podporu - 68 korún, pre cirkevnú školu len preto, aby sa za túto cenu nemusel zrieknuť slovenského vyučovacieho jazyka.

V r. 1927 sa Eduard Tvrdý dožil 50-ročného jubilea svojho kňazstva. Vtedajší kaplán Vincent Šimkovič mu pripravil veľkú slávnosť. Pozval na ňu vodcu slovenského národa, ružomberského farára - ANDREJA HLINKU. Okrem neho prišiel na slávnosť aj vtedajší minister zdravotníctva - Dr. JOZEF TISO, farár v Bánovciach a kňazi z celého okresu. Po všetkom, čo tu prežil, táto slávnosť bola ako liečivý balzam na jeho ubolenú kňazskú dušu. Zomrel 15. mája 1933. Až keď ho už nebolo, Kolárovičania si začali uvedomovať, že v ňom stratili vynikajúceho kňaza, spravodlivého človeka, starostlivého a milujúceho otca. Pochovali ho v rodnej Žiline.

Od 15. mája 1933 sa stal administrátorom v Kolároviciach Ignác Kosmály. Narodil sa 10. 2. 1905 v osade Psiare ktore su sučastou Hronského Beňadiku. Kňazskú vysviacku prijal v Nitre v r. 1930. Kaplánoval vo Vysokej nad Kysucou a od 1. februára 1933 prišiel za kaplána do Kolárovíc. Po smrti Eduarda Tvrdého sa stal administrátorom. 1.4.1936 bol preložený do Dolného Hričova. Posledné roky svojho života strávil ako administrátor v Járku pri Nitre, kde aj zomrel v r. 1969.

Dňa - 1. apríla 1936 bol ustanovený za správcu fary v Kolároviciach Jozef Polčin. Narodil sa 26. októbra 1911 v Rybanoch. Za kňaza bol vysvätený 17. júna 1934 v Nitre. Po vysviacke bol kaplánom v Makove, r. 1935 v Nesluši a od 1.4.1936 administrátorom v Kolároviciach, kde účinkoval až do 15. októbra 1959, kedy bol preložený do Košece. Do Kolárovíc prišiel mladý, plný elánu a kňazskej horlivosti. Boh ho obdaroval mnohými prednosťami - mohutnou postavou, bol dobrým kazateľom, diplomatom najmä počas 2. svetovej vojny, vyznal sa v práve a mal prirodzenú autoritu. Za jeho účinkovania bol vymaľovaný interiér kostola, dal vysadiť ovocný sad na Kvarte nad štátnou cestou, v ktorom sa rodí ovocie dodnes. Kolárovičania na neho dlho nemohli zabudnúť. Zomrel 11. decembra 1995 a je pochovaný v Košeci.

Od 15. 10. 1959 bol za správcu fary v Kolároviciach vymenovaný Cyril M. Šujak. Narodil sa 17. júna 1919 v Dolnej Maríkovej. Vyštudoval vďaka misionárovi Dr. Jozefovi Žůrkovi, pretože vyrastal v chudobnej viacpočetnej rodine. Kňazskú vysviacku prijal 15. júna 1947 z rúk biskupa Eduarda Néčeiho (Nécseyho). Bol kaplánom v Terchovej, v r. 1950 v Soblahove pri Trenčíne. V čase prenasledovania sa dostal do vojenského pracovného tábora, zvaného PTP, až do mája 1954. Od 1.6.1954 kaplánoval vo viacerých farnostiach. Dňa - 15. októbra 1959 bol ustanovený za správcu fary v Kolároviciach biskupom Dr. Eduardom Néčejom (Necseyom). Jeho veľmi rozsiahla činnosť pri renovácii a modernizácii kostola i farskej budovy je opísaná v predchádzajúcich častiach. Nemožno tiež zabudnúť na jeho aktívnu činnosť v kultúrnej oblasti. Založil dychovú kapelu z malých miništrantov v r. 1977, z ktorej je dnes najuznávanejšia kapela v celom bytčianskom regióne. Jej členovia žali úspechy aj ďaleko za hranicami stredoslovenského regiónu. S touto činnosťou mal mnoho problémov s vtedajšími mocipánmi, ale pevná vôľa chlapcov a úžasná obetavosť pána farára všetky problémy prekonala a stále mladá „Kolárovičanka" obveseľuje nielen celé Bytčiansko, ale skrášľuje aj liturgické obrady na veľké sviatky už od svojho vzniku. Partitúru pre jednotlivé nástroje vypracovával sám pán dekan - Cyril Šujak.

Vdp. dekan odišiel na odpočinok v r. 2001 do rodnej Dolnej Marikovej, kde doteraz žije. 22. 9. 2006 bol vymenovaný za titulárneho kanonika.

V roku 2001 bol vymenovaný za správcu farnosti Mgr. Stanislav Duník. Narodil sa 28. 10. 1958 v Dolnej Marikovej. Ordinovaný bol 16. 6. 1985 v Nitre. Kaplánom bol v r. 1985 - 86

v Čadci, v r. 1986 krátko aj v Košeci a v r. 1986 - 87 v Turzovke. Správcom farnosti bol v rokoch 1987 -91 v Novej Bystrici, v r. 1991 - 96 vo Varíne, v r. 1996 - 2001 v Nitrianskom

Rudne, v r. 2001 - 03 v Kolároviciach, kde náhle 22. 7. 2003 zomrel. Pochovaný je v rodnej Dolnej Marikovej.Okrem činností, ktoré sú v častiach - „Nový kostol" a „Farská budova" bol pri zrode „Farskej galérie", kde sú sochy svätých v nadživotnej veľkosti.Za krátky čas jeho pôsobenia vo farnosti zostalo po ňom veľké nevyčísliteľné dielo po fyzickej i duchovnej stránke.

Po smrti nezabudnuteľného kňaza bol ustanovený za správcu farnosti Mgr. Tibor Borovský Narodil sa 26. 11. 1964 v Nitre. Ordinovaný bol 19. 6. 1988 v Nitre. Kaplánom bol v r. 1988 v Pov. Bystrici a v r. 1990 v Pruskom. Správcom farnosti bol v r. 1990 - 2001 v Lehote pod Vtáčnikom a Podhradí, v r. 2001 - 2002 v Súľove - Hradnej, a v r. 2002 - 2003 bol duchovným správcom v Gbeľanoch. Od roku 2003 pokračuje v pracovnom nasadení svojho predchodcu v Kolároviciach. V začiatkoch jeho pôsobenia bol založený Chrámový zbor sv. Mikuláša , zrekonštruovaný katolícky dom, hospodárske budovy pri fare a bolo uskutočnených mnoho ďalších rekonštrukčných a inovačných prác.

SLOVENSKÝ PREKLAD LISTINY Z ROKU 1312

V Kanonickej vizitácii Rímskokatolíckeho farského úradu v Kolároviciach z roku 1828, strana 43 - 45 je hodnoverný opis významnej listiny, pochádzajúcej z roku 1312. Slovenský preklad listiny urobil Peter Macko - administrátor v Petroviciach (1946 - 1952):

My, Hinko z milosti Božej a z milosti Apoštolskej stolice nitriansky biskup, ako i trvalý župan tohože miesta, k zapamätaniu porúčajúc, týmto uvádzame na známosť všetkým, ktorým je treba, že obozretný muž, Johann, richtár z Kolárovíc, prišiel pred nás a predložil listinu niekdajšieho Loranda, comesa, kastelána z Košece, podpísanú jeho visiacou pečaťou, nepoškriabanú, neporušenú, ani v nijakej svojej časti podozrivú, lež bez akejkoľvek chyby a podozrenia, prosiac nás s patričnou možnou prosbou, aby sme ju ráčili dať prepísať. A tak my, uvidiac a prezrúc túto listinu a považujúc také žiadosti za spravodlivé a rozumné, rozkázali sme ju prevziať bez akéhokoľvek umenšenia alebo zväčšenia od slova do slova v nasledujúcom znení :

V mene Pánovom treba začať všetky činy. Amen.

Pretože zabudnutiu, matke to rozporov, často sa prenechá, čo nie je potvrdené svedectvom hodnoverných mužov alebo písmom, podľa básne : všetko so sebou ťahá a prevracia otáčivý čas i nedovolí ničomu ísť istou cestou, - preto stará múdrosť považovala za dobré potvrdiť písmom veci v čase konané. - My teda, comes Lorand z Košece kastelán, chceme, aby všetci, ktorým príde tento spis, vedeli, že sme dali nášmu vernému Henrikovi a jeho dedičom richtárstvo a či súdnictvo v našej obci, ktorá sa obecne nazýva Henrikova obec (Henrici Villa), a to tak, aby spomenutý Henrik a jeho dedičia mali vo svojom osadení nem. právo v tom znení, akým právom je osadené mesto Žilina. Nadto chceme, aby tenže richtár a jeho dedičia osadili koľko len môžu lánov, vždy šiesty lán bude im slúžiť celým právom. Taktiež dávame uvedému richtárovi v spomenutej obci právo na jednu krčmu so štyrmi remeslami, to jest : pekára, mäsiara, obuvníka a kolára mať slobodne vo svojej osade, i mlynára, keď len bude môcť mlyn vystaviť. A pod svoj pluk nech má toľko lánov, koľko mu priznáva nemecké právo podľa počtu lánov. Tiež dávame obyvateľom spomenutej

obce oslobodenie na 18 rokov, po uplynutí ktorých bude každý lán povinný dať ročne pol marky v kove a šesť kbelov trojakého zbožia, t.j. dva pšenice, dva raži a dva ovsa. Dávame tiež richtárovi viackrát spomenutej obce, tretí denár vo všetkých súdoch, dva ponechá pre nás a čo pri trestoch klesne pod 5 solidov podľa jeho dobrozdania, ponechávame úplnú slobodu, alebo si vziať alebo odpustiť. Tiež dávame voľné cesty pre dobytok toľkokrát spomenutej obce, koľký len bude potrebovať podľa počtu lánov. Dovoľujeme tiež richtárovi tejto obce, že môže svoje richtárstvo úplne slobodne kumukoľvek predať alebo darovať a nech nikto neustanovuje v jeho obci sudcu okrem neho, vynímajúc však tri zákonité prípady, pri ktorých sa pridruží k jeho boku k posúdeniu náš človek. Aby však toto udelenie alebo darovanie naše bolo vo svojich právach neporušiteľné, dávame túto Listinu spísať a svojou pečaťou potvrdiť. Svedkami toho sú : pán Konrád, farár z Krásnej Lúky, Henrich, richtár tamže, Peter z Petrovej osady, Hermann, richtár z Predmiera, okres i obec a premnohí iní hodnoverní. Dané skrze ruku pána Konráda z Krásnej Lúky roku 1312 po Vtelení Pána, deň pred sviatkom sv. Gregora, pápeža. Po prevzatí všetkých tých vecí na snaživú prosbu menovaného Johanna, richtára, rozkázali sme tento privilegovaný list, prepísaný na svedectvo všetkým, pripevnením svojej rodovej pečate potvrdiť. Dané a prevzaté v Bytči v sobotu pred sviatkom Nanebevstúpenia Pána rok 1417. Pečať.

Svedčíme, že tento opis, srovnaný so svojím originálom, vo všetkom s ním súhlasí.

Považská Bystrica.

Gašpar Baroš, trenčiansky podžupan. Pečať.

Ján Pijáček, tejže stolice prísažný. Pečať.

- Táto listina bola uverejnená v Sborníku MSS, ročník XI. 1906 Msp. III. 249, strana 93 a nasledovne v slovenskom preklade a v Slovenskom Letopise VI. strana 142 Msp. IV, 38. v latinskom znení.

Roku 1862 gróf Pavol Eszterházy potvrdzuje túto listinu. I prepis Hinkov i prepis Eszterházyho sa nachádza v župnom archíve v Trenčíne. Fekete Nagy v diele Trencsén vásmegye Anjou korában strana 139 uvádza:

Possessio Kolárovice, vulgariter Henrici Villa 1393. /Letopis Matice slovenskej VI. 142/.

KŇAZI - RODÁCI Z KOLÁROVÍC

Prvým zaznamenaným kňazom - rodákom z Kolárovíc - bol Juraj Stískala. Narodil sa 16. októbra 1832 v Kolároviciach. Po vysviacke za kňaza - 24. augusta 1856 - bol kaplánom v Belej, potom v Lietave, neskôr v Dolnej Súči a Trenčianskej Teplej. V r. 1870 sa stal administrátorom v Hradnej, odkiaľ v r. 1877 prešiel do Trenčianskej Teplej, kde účinkoval až do svojej smrti. Zomrel 2. novembra 1887.

Druhým kňazom bol Dr. Štefan Gallo, narodený 23. decembra 1882 v Kolároviciach - syn Imricha a Agnesy, rodenej Zobulovej. Pre neobyčajné nadanie ho biskup poslal študovať do Ríma, kde v r. 1905 dosiahol doktorát filozofie. Za kňaza bol vysvätený 28. októbra 1908 v Ríme. V r. 1909 urobil doktorát teológie. Po návrate z Ríma bol kaplánom v Trenčianskej Teplej, potom v Močenku a neskôr v Nitre - dolnej fare. V r. 1914 sa stal správcom fary v Pruskom. V r. 1933 bol menovaný za vrchného školského inšpektora v okrese Trenčín. V r. 1935 odišiel za správcu fary do Iregu pri Nitre (Jarok), zároveň bol menovaný za sudcu (iudex prosynodalis). V r. 1936 sa stal profesorom biblickej vedy na Vysokej škole bohosloveckej v Nitre. V r. 1940 dostal hodnosť monsignora a v r. 1941 bol menovaný do funkcie - examinator prosynodalis. V r. 1960 odišiel za farára do obce Žabokreky. Okrem pastoračných povinností pripravoval meditácie na kňazské rekolekcie a posielal ich aj iným kňazom. Zomrel 5. januára 1970. 9. septembra 2004 dostal vyznamenanie in memoriam od Izraelského štátu - Spravodliví medzi národmi - za záchranu života 35 židom počas druhej svetovej vojny. Pamätnú tabuľu na túto udalosť odhalil v kostole sv. Mikuláša v Kolároviciach nitriansky diecézny biskup - Mons. Viliam Judák 4. 12. 2005.

Tretím kňazom bol Dr. Šimon Gallo, narodený 29. októbra 1887 v Kolároviciach, syn Vendela a Kataríny, rodenej Belákovej. Kňazskú vysviacku prijal v Nitre 3. júla 1911. Bol kaplánom v Nesluši, Novej Bystrici, Pružine a v Kysuckom Novom Meste. V r. 1915 dosiahol doktorát teológie a stal sa administrátorom v Dubnici nad Váhom. V r. 1918 bol administrátorom v Zliechove, v r. 1922 v Košeci, v r. 1939 v Ivánke pri Nitre, kde bol v r. 1940 menovaný za dekana dištriktu. V r. 1964 odišiel na dôchodok do Nitry - Chrenovej, kde aj v r. 1965 zomrel.

Štvrtým kňazom bol Jozef Komada, narodený 25. septembra 1907 v Kolároviciach, syn Jána a Veroniky, rodenej Belušíkovej. Kňazskú vysviacku prijal v Prahe r. 1935. Bol kaplánom v Uhřiněvsi. Žiaľ, po 2 rokoch kňazstva apostatoval - 29.9.1937 - a stal sa kazateľom Cirkvi česko-slovenskej v Říčanoch pri Prahe. Podľa výpovedí pamätníkov v krátkej dobe dostal tuberkulózu pľúc a predčasne zomrel. Nech mu je Boh milostivý!

Piatym kňazom je Pavol Majtán, narodený 6. januára 1941 v Kolároviciach, syn Martina a Paulíny, rodenej Podkrivackej. Kňazskú vysviacku prijal v Bratislave ako kňaz Rožňavského biskupstva - 28. júna 1964. Jeho kaplánske farnosti boli : Veľká nad Ipľom, Jelšava, Lučenec, Smolník, Divín. V r. 1971 prešiel do služieb Nitrianskeho biskupstva a bol ustanovený za kaplána v Čiernom pri Čadci, neskôr v Kysuckom Novom Meste. V r. 1974 bol administrátorom v Hornom Vadičove, v r. 1981 v Rosine pri Žiline, v r. 1987 v Makove, v r. 1991 v Diviakoch nad Nitricou, v r. 1992 vo Svinnej a od r. 2005 je na odpočinku vo Veľkej Hradnej.

Šiestym kňazom je Peter Kaštan, narodený 4. júla 1976 v Žiline, syn Jána a Anny, rodenej Drbúlovej. Kňazskú vysviacku prijal 2. 9. 2000 v Pruskom a primičnú svätú omšu odslúžil 3. 9. 2000 v Kolároviciach. Bol kaplánom v Čadci v r. 2000 - 2002 a v r. 2002 - 2003 v Bošáci. Od r. 2003 je správcom farnosti v Žabokrekoch pri Nitre.

KAPLÁNI VO FARNOSTI

Kaplánske miesto v Kolároviciach nebývalo vždy obsadené. Mladší farári obyčajne kaplánov nemali, len v staršom veku ich dostali na výpomoc.

Podľa matričných záznamov od r. 1788 tu bolo 41 kaplánov. Spomeniem iba niektorých. Za účinkovania farára Ondreja Tvrdého tu kaplánoval v r. 1859-1860 František Vencel (Venczell), ktorý sa neskôr stal generálnym vikárom Biskupského úradu v Nitre. Za účinkovania farára Eduarda Tvrdého Kolárovičania najviac spomínajú Ľudovíta Šimeka. Prišiel do Kolárovíc v pravý čas - r. 1919. Bolo po prvej svetovej vojne, ľudia ešte prežívali radosť z víťazstva nad tisícročným utláčateľom - Maďarmi. Prežívali sa chvíle nadšenia zo zrodenia nového samostatného štátu - Československej republiky. Vzťah medzi farárom Eduardom Tvrdým a farníkmi bol narušený spomínaným konfliktom. Šimek bol mladý, plný elánu. Svojím demokratickým postojom vedel nájsť cestu k srdciam kolárovickej mládeže. Stará lipa pred farou sa stala baldachýnom, pod ktorým sa schádzali, besedovali a radili. Tu začal aj nácvik divadelných predstavení, ktorými chcel Šimek pozdvihnúť národné povedomie kolárovických farníkov a povzniesť ich ku kultúrnemu životu. Šimek bol talentovaný režisér, spevák i muzikant. Jeho snahy boli korunované úspechom hmotným i mravným. Zo zisku zakúpili železné šramky do kostola a obrazy krížovej cesty. Táto jeho úspešná 10 - mesačná činnosť v Kolároviciach bola prerušená, keď bol Šimek preložený do Nitrianskeho Rudna. Kolárovická mládež ho s plačom vyprevadila až po železničnú stanicu do Veľkej Bytče.

KOSTOLNÍCI VO FARNOSTI

V dobe kanonickej vizitácie v r. 1798 bol kostolníkom Mikuláš Keco. Medzi inými povinnosťami spojenými s kostolníckou službou mal povinnosť zvoniť pri búrke. Jeho odmena bola zabezpečená takto : od pohrebov s omšou - 10 grošov, od pohrebov bez omše - 5 grošov, od krstov - 31/2 groša. Na Nový rok mu patrila ofera i so zvončekom. Na Vianoce a na Veľkú noc od každého chalupníka po 21/2 groša.

Počas kanonickej vizitácie v r. 1815 bol už kostolníkom Ján Molík. O 13 rokov neskôr - počas kanonickej vizitácie v r. 1828 - boli kostolníci dvaja bratia - Ján Molík a Štefan Molík. Kostolníctvo prebrali po otcovej smrti v r. 1827. V tom čase od pohrebov s omšou dostávali 6 grošov, od pohrebov bez omše - 3 groše a od krstov - 2 groše, na Vianoce a Veľkú noc od každého chalupníka - 3 groše, na Nový rok im zostala ofera a zvonček.

Z účtov obce sa dozvedáme, že v r. 1865 kostolníkov platila obec. V tom čase bol kostolníkom Ondrej Fulmek, ktorému obec platila 52 zlatých ročne.

V r. 1868 bol už kostolníkom Ondrej Brečka s bratom Jurajom Brečkom za ten istý plat. Ondrej v kostolníckej službe aj zomrel - 27. novembra 1884 vo veku 68 rokov.

Po Brečkovcoch prevzal kostolníctvo Martin Klacko. Spočiatku mal plat ako jeho predchodcovia - 52 zlatých (104 korún). Na jeho žiadosť v r. 1906 mu plat zvýšili na 60 zlatých = 120 korún. V čase drahoty počas 1. svetovej vojny mu zvýšili plat na 300 korún a ustálili zvláštny poplatok - 1 korunu od jedného pulzu (zvonenia), keď sa zvonilo mŕtvym. Bohužiaľ, Klacko ukončil svoj život tragicky.

Po Klackovej smrti prevzal kostolnícku službu v Kolároviciach Jozef Nebúrka - starší. Jeho celoročný plat v r. 1927 bol určený na 700 korún, v r. 1929 na 1 000 korún a od r. 1931 - 1 200 korún ročne. Jozef Nebúrka nebol celkom obyčajným človekom. Bol synom bývalého „horáckeho" podučiteľa Martina Nebúrku, ktorý predčasne zomrel. Osirotený Jozef - ako „džarek" - odišiel s vrstovníkmi po „drotárke" do Viedne. Vojenskú službu si odslúžil pri 71. regimente v Trenčíne. Cez 1. svetovú vojnu sa dostal do ruského zajatia. Odtiaľ sa vrátil ako polovičný invalid. Dostal miesto obecného zriadenca a kolportéra časopisu „Právo ľudu" v Žiline. Keď bol nedostatok učiteľov, bol zvolený za výpomocného učiteľa. Túto službu vykonával od r. 1920 s krátkymi prestávkami až do r. 1929. Prevzal aj upratovanie školy. Okrem toho bol pokladníkom Urbárskej obce a obhliadačom mŕtvol. „Čo chceš, to ti spraví a kde chceš, tam ho vidíš" - hovorili o ňom Kolárovičania. Opravoval hrnce, hodiny, okuliare, pokrýval strechy, staval ploty - ovládal všetky remeslá. Mal aj veľké organizačné schopnosti - pomáhal pri usporiadaní divadiel, slávností, najviac sa zaslúžil pri zbierke na zvony. Z celého množstva remesiel si však najsvedomitejšie vykonával kostolnícku službu. Zodpovedne sa staral o kostol - jeho čistotu, výzdobu a poriadok. Tiež sa o ňom hovorilo - „Ak si počul napoludnie zvoniť, mohol si byť istý, že je presne 12 hodín rádiového času". Jozef Nebúrka - starší zomrel 2. mája 1941.

Po otcovi prevzal kostolníctvo popri zamestnaní Jozef Nebúrka - mladší. Narodil sa 30. apríla 1913. Bol kostolníkom pozorným, starostlivým a pri zvonení presným. Cirkevné obrady dokonale poznal. Mal však jednu veľkú slabosť - rád si vypil a vtedy bol agresívny. Viackrát dával výpoveď, ale vždy sa vrátil. Počas jeho vrtochov vykonával kostolnícku službu Vendel Kadora z Potokov. Nebúrkove príjmy boli - 250 Kčs mesačne, ofera na Nový rok, od zvonenia mŕtvym - 10 Kčs, služba pri pohrebe - 60 Kčs. Za generálne čistenie pred Vianocami mal prídavok - 100 Kčs, neskôr - 200 Kčs. V r. 1976 sa kostolníctva zriekol.

Od 15.1.1976 prevzal kostolníctvo Ján Kecík, narodený 9.5.1913 - dôchodca. Kostolnícku službu vykonával dôstojne a svedomito. Ochotne pomáhal aj pri opravách kostola. Príjmy mal tie isté ako jeho predchodca, iba zvonenie za zomrelých mal zvýšené na - 20 Kčs. V staršom veku začal pociťovať zdravotné problémy, a preto sa zriekol kostolníctva - 30.3.1982. Kňaz i veriaci boli s jeho službou veľmi spokojní, lebo bol mužom úprimnej viery v Boha, tichým, úctivým a svedomitým človekom.

Od 1. apríla 1982 vykonával kostolnícku službu Jozef Klunda (narodený - 4.4.1946) s manželkou Helenou, rodenou Sunegovou. Kostolnícku službu vykonávali popri zamestnaní taktiež dôstojne a svedomito až do 31.5.1995. Odvtedy kostolnícku službu počas pracovných dní vykonávala Emília Pecíková do 30. 6. 2001, kedy sa odsťahovala do rodnej Dolnej Marikovej. V nedeľu jej vypomáhalŠtefan Labuda, ktorý robí kostolnícku službu aj naďalej.

KANTORI A UČITELIA

Organisti vo farnosti

Posledným učiteľom - organistom bol Ján Fecman. Komunistická štátna správa učiteľom hrať na organe v kostole zakázala, lebo sa to vraj nezrovnávalo s úlohou ateistického vychovávateľa, akými učitelia mali byť. Obec zostala bez organistu. Občas hrávali dvaja študenti - Ján Bullo a Karol Kalabus, ale ani jeden nezobral funkciu organistu. Bohoslužby sa konávali bez organu. Spevácku skupinu viedla Štefánia Kurdajová, tunajšia farníčka, ktorá bola domvedúcou na fare u Jozefa Polčina.

V r. 1959 prišiel do Kolárovíc nový duchovný otec Cyril Šujak - prvotriedny spevák a muzikant. Naučil hrať na organ Annu Dižovú, ktorá hrala veľmi dobre, mala príjemný hlas, aj ľudia s ňou radi spievali. Bola organistkou až do 1.1.1976.

Odvtedy hrala na organe Emília Pecíková - neter a domvedúca duchovného otca Cyrila Šujaka, ktorý ju naučil hrať a zasvätil ju do liturgických obradov, ako aj do nacvičovania speváckeho zboru. Po jej odchode z Kolárovíc bol krátky čas organistom v r. 2002 profesor Ružomberskej univerzity hry na organ - Mgr. Peter Lalinský z Bytče.

V roku 2003 začala hrať na organe Mária Adamíková, ktorá v tomto roku založila Chrámový zbor sv. Mikuláša a každoročne organizuje vianočné koncerty. Svoje hudobné vysokoškolské vzdelanie si dopĺňa na Ružomb. univerzite.

Učitelia na rímskokatolíckej škole v dedine

Prvým učiteľom - organistom bol Ján Čajda. Narodil sa 27.1.1840 vo Veľkom Rovnom, kde vychodil aj ľudovú školu. Učiteľský ústav skončil v Banskej Bystrici. Hneď po skončení tejto školy nastúpil na učiteľské miesto v Kolároviciach - asi v r. 1860. Učiteľom a organistom bol do r. 1872. Učiteľovanie zanechal a robil notára. V tom to úrade zotrval až do r. 1916, keď sa odobral na zaslúžený odpočinok. Jeho ročný plat učiteľa činil 300 zlatých.

Učiteľka - Vilma Brieštenská ho v kronike školy opísala takto : „Bol človekom pracovitým, úrad svoj zastával svedomite. Ešte podnes nezahynula na neho vďačná rozpomienka ľudu. Ľudia si ho tak obľúbili, že podnes spomínajú na neho. Bol ku každému milý, dával ľuďom dobré rady, nie div, že mnohé ženičky chodili k nemu dať si svoje písmenko prečítať. Teda požíval od občanov veľkej dôvery a úcty. Bol znamenitým včelárom. Bohaté svoje skúsenosti podával do rôznych časopisov. Staral sa usilovne, aby ľud svoj vyviedol aspoň trochu z tej tmy neviditeľnosti a povzniesol ho k mravnej čistote. Bol povedomým Slovákom, v tých časoch panslávom menovaným."

Dielko - „Včelár na Slovensku" - napísal spoločne so Štefanom Závodníkom - dekanom, farárom z Pružiny, ktorý bol aj predsedom Slovenského spolku včelárov. Tento spolok bol založený v r. 1869. Prvú schôdzu mali v Pružine, druhú v Turčianskom Svätom Martine a tretiu v Kolároviciach v r. 1870, na ktorej preskúmali spomenuté dielko. Po zatvorení Matice v r. 1875 sa odmlčal a venoval sa svojmu notárstvu, rodine a iným záľubám. Ján Čajda prispel tiež náležitou hrivnou práce pri stavbe školy i stavbe kostola. Dlhé roky bol urbárskym gazdom, cirkevno - školským kurátorom a svetovým predsedom rímskokatolíckej školskej stolice. Zomrel 14.10.1919.

Po Jánovi Čajdovi nastúpil na organisticko - učiteľské miesto jeho brat Viktor Čajda v r. 1876. Bol tiež riadne kvalifikovaným učiteľom a organistom. V mnohých veciach nasledoval svojho staršieho brata, ale smrť ho zastavila v r. 1898 vo veku 55 rokov.

Tretím organistom - učiteľom bol Ján Kľačko. Prišiel do Kolárovíc v r. 1899. Pochádzal z učiteľskej rodiny. Kľačko pôsobil pôvodne v rumunskej časti Uhorska, kde sa aj oženil. Jeho žena bola Maďarka.

Procházka (zastupujúci kňaz v Kolároviciach) ho charakterizoval takto : „Jest velmi sympatický, byl milým mým společníkem v Kolárovicích. Ale zarmoutil mne, když o mé mši svaté hrál a zpíval cirkevní lidovou maďarskou píseň, abych prý poznal maďarské písně. Raději byl bych slyšel slováckou".

Kľačko bol medzi Kolárovičanmi mimoriadne obľúbený. Bol síce v škole veľmi prísny, ale čo bolo hlavné, že sa deti naučili, čo bolo treba. Starších chlapcov učil štepiť ovocné stromy, aj telocvik ich učil po vojensky. Keď chlapci opúšťali školu, už poznali základné „honvédske" povely. Z Kolárovíc odišiel asi v r. 1913.

Po Kľačkovi prišiel Leodegár Blaha. Dlho tu neúčinkoval, lebo vypukla 1. svetová vojna a on hneď v r. 1914 ako 28-ročný nastúpil na vojenskú službu. Do Kolárovíc sa už nevrátil.

Počas vojny sa nevyučovalo a organistické povinnosti vykonával spevák Dinuš Fulmek. Ani koniec vojny tento stav nezmenil. Organisticko - učiteľská stanica zostala ešte dlho neobsadená. Výpomocne učil od 5.10.1919 kaplán Ľudovít Šimek a od 2.11.1919 kostolník Jozef Nebúrka. Na príčine tohoto dlhého prechodného stavu bolo niekoľko okolností - nekvalifikovanými učiteľmi a napokon i to, že učiteľský byt bol obsadený notárom.

A tak po 11-ročnej prestávke bola organisticko - učiteľská stanica obsadená - 9. augusta 1925 Alojzom Hunčíkom. Mladý, 25-ročný učiteľ bol veľmi iniciatívny a temperamentný. Po dvoch rokoch odišiel za organistu - učiteľa do Rakovej.

Po Hunčíkovom odchode bolo miesto v šk. r. 1927/28 výpomocne obsadené Pavlom Gallom - poslucháčom Vysokej školy technickej a v šk. r. 1928/29 kostolníkom Jozefom Nebúrkom. Náprava nastala až voľbou nového organistu Jozefa Kubáňa (Kubányiho) - dňa 21.7.1929. Zároveň s ním bola na miesto druhého učiteľa zvolená jeho budúca manželka - Irena Bialeková. Kubáňovci (Kubányiovci) držali školu vo vzornom poriadku a pokračovali v Hunčíkových šľapajách. Založili tu už spomínaný Spolok Božského Srdca.

V r. 1931 odišli do Hermanoviec. Po nich prichádzali do Kolárovíc iba výpomocní učitelia - maturanti stredných škôl, Česi - ktorých húfne do okresu privádzal školský inšpektor Emil Pavlák, tiež Čech.

V šk. r. 1931/32 bol zvolený nový organista - učiteľ Dezider Fecman. Trvalosť želaného poriadku v škole bola zaistená opravou školskej budovy a učiteľských bytov a taktiež zvolením na druhé učiteľské miesto riadnej učiteľky Anny Márie Vítkovej, budúcej Fecmanovej manželky. V Kolároviciach učili až do roku 1951. Na druhých miestach učiteľov sa ich vymenilo veľmi veľa, pretože toto miesto zastávali len krátko. Boli to kapláni alebo nekvalifikovaní miestni učitelia. Za povšimnutie stojí osoba spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, ktorý učil v Kolároviciach v r. 1894 v jeseni asi jeden mesiac. Kolárovičania o ňom hovorili, že bol celkom iným učiteľom ako boli ostatní pred ním i po ňom. Učil deti slovenské piesne i básne a nikdy netrestal palicou. Tvrdili, že pre šírenie slovenského povedomia musel z Kolárovíc odísť.

Prvým kvalifikovaným učiteľom na druhom mieste učiteľa bol v šk. roku 1923-24 Július Bartel, ktorý začal písať Pamätnú knihu obce Kolárovice. Na rímskokatolíckej škole učil iba jeden rok. Potom sa stal v štátnej škole riaditeľom, kde bol do roku 1941.