Rovno na obsah Rovno na menu
Menu
Obec Kolárovice
ObecKolárovice

História

Históriu farnosti spracovala tunajšia farníčka p. Šupíková Jozefa. S jej súhlasom a dovolením je uvedená jej diplomová práca o histórií farnosti. Pani Jozefa Šupíková pracuje ako riaditeľka Materskej škôlky v Bytči - Hrabovom a súčasne ako katechétka vo farnosti Predmier.

GEOGRAFICKÉ A SOCIÁLNE POMERY FARNOSTI

Obec Kolárovice sa rozprestiera po obidvoch stranách Kolárovického potoka, ktorý pramení pod západným cípom Veľkého Javorníka. Väčšia časť obyvateľov žije v ústredí obce, ktorá je od hrebeňa Javorníka vzdialená 9 až 12 kilometrov. Asi 1/3 obyvateľov býva na Kolárovických lazoch. K týmto lazom patria : Potoky, Hudcovia, Uhelné, Škoruby, Slopkové, Lúčky, Bršlica, Čiakov, Korytné, Hôreckovia, U Dzúrikov, Daniše, Vysoká, Gachy, Hrádok, Babiše, Dolinky a Podjavorník. Drevené domce sú roztratené v dolinách a svahoch kolárovickej kotliny až po hrebeň Javorníka, ktorý tvorí prirodzenú hranicu medzi Kolárovicami a Hornými Kysucami.

Kolárovice sú obcou dlhou 18 km s rozlohou 2757 ha. Obec leží v nadmorskej výške 390 m. Najnižšia nadmorská výška je v doline Kolárovického potoka - 370 m a najvyššia nadmorská výška je v Podjavorníckej brázde - 946 m. Už podľa týchto údajov vidíme, aká členitá je rozloha Kolárovíc. Južná časť chotára má pahorkatinový povrch, severná časť vystupujúca na hlavný hrebeň Javorníkov má hornatinný povrch z treťohorných hornín. Prevládajú tu hnedé lesné pôdy. Lesy sú roztrúsené po celom chotári.

Prvé údaje o Kolároviciach ako obci sú z roku 1312, keď sa jej zákupným richtárom stal Henrich. Obec za čias feudalizmu patrila panstvu Hričov, neskôr panstvu Bytča.

Vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku sú veľmi zaujímavé údaje o počte obyvateľov, čo dokazuje, že ich počet sa podľa posledného sčítania ľudu znižuje. V roku 1598 mala obec mlyn a 38 domov, v roku 1720 - mlyn a 42 daňovníkov, v roku 1784 už 439 domov a 2020 obyvateľov, v roku 1828 - 436 domov a 2065 obyvateľov. Zaoberali sa drotárstvom, prácou v lesoch a na píle. Na malých roličkách pestovali zemiaky a obilie, chovali dobytok. Veľa mužov odchádzalo do Ameriky, Budapešti, Viedne i Čiech za prácou a niektorí tam aj zomreli. Záznamy o úmrtí občanov v týchto častiach sveta sú zapísané od roku 1873 do roku 1912 v Zbierke cirkevných matrík. V nej sa tiež dozvedáme o cholere, ktorá ničila obyvateľov Kolárovíc v roku 1866 a znížila ich počet v každom dome.

V Kolároviciach bola voľná reťazovitá kolonizačná zástavba. V 19. storočí boli zrubové i murované domy so šindľovou strechou. Drotárske a robotnícke domy mali na fasádach znaky secesie. Dnes sú už domy väčšinou murované, drevené chalúpky sú najviac na kolárovických vrchoch, veľa ich je poprerábaných na chaty.

Podľa posledného sčítania ľudu v roku 1991 bol počet obyvateľov Kolárovíc 1992, z toho je 1733 katolíkov, 14 bez vyznania, ostatných 17 a 228 sa k náboženstvu nepriznalo. Žiaľ, aj z našich farníkov - katolíkov niektorí prestúpili do sekty Jehovistov. Sú to asi 2 rodiny z vrchov.

V dnešných časoch časť obyvateľov dochádza za prácou do priemyselných podnikov v Žiline, Považskej Bystrici, Bytči, niektorí zase cestujú na „týždňovky" do Čiech alebo iných vzdialenejších miest Slovenska, taktiež i do rôznych štátov sveta - ako v časoch vysťahovalectva. V obci je veľmi málo možností zamestnať sa. Na poľnohospodárskom družstve, ktoré bolo založené v roku 1956, je dnes už len niekoľko kusov dobytka, preto sú tam zamestnaní len asi 3 ľudia. V obci pracuje jeden súkromný podnikateľ s drevom, ktorý zamestnáva asi 3 - 4 ľudí. Niekoľko ľudí je tiež zamestnaných v základnej škole, ktorú navštevujú aj žiaci 5. - 8. ročníka zo susednej obce Petrovice. Taktiež je tu dvojtriedna materská škola, do ktorej dochádzajú aj deti z vrchov. V centre obce sú 2 štátne obchody, 3 súkromné obchody a 4 súkromné pohostinstvá. Na vrchoch je 1 štátny obchod a 1 reštaurácia „Melocík". Najviac nezamestnaných je z radov mladých ľudí, ktorí dokončili štúdium na stredných školách. Väčšine z nich sa podarí do 1 roka zamestnať. Horšie je to s tými, ktorým nezamestnanosť vyhovuje.

Najvýznamnejšou dominantou v dedine je kostol, ku ktorému sa viaže aj náboženský život občanov.

KOSTOLY VO FARNOSTI

Starý kostol

Cirkev v Kolároviciach patrí k najstarším na strednom Považí. Podľa Kanonickej vizitácie nitrianskeho biskupa Františka Xavera Fuchsa zo dňa 10. sept. 1798 bol v Kolároviciach kostol už v r. 1112. Tento letopočet bol vyrytý do kameňa nad hlavným vchodom vtedajšieho kostola. Kanonická vizitácia opisuje umiestnenie i vzhľad kostola. Stál uprostred obce pri potoku, obrátený oltárom k východu. Mal pevné murované piliere z kameňa. Veža bola novšia, tiež murovaná a podľa nápisu - 1723 - bola v tomto roku postavená alebo zrenovovaná. Veža bola jednoduchá, bez kupoly, bez kríža, špicatá, vysoká 8 siah. Mala 4 rady okien. Vo veži boli 2 zvony. Jeden vážil 300, druhý 75 libier. Vchod do veže ako i na chórus bol zo severnej strany. Okolo kostola bol cintorín, ktorý bol ohradený dreveným plotom. Svätyňa kostola bola dlhá 3 siahy a 11/2 stopy, tak isto široká. Vo svätyni boli 2 okná. Drevený vyrezávaný oltár, ktorý daroval patrón - Náboženský fond, bol pozlátený. Mensa bola z kameňa. Na oltári stáli 4 drevené svietniky. Nad svätostánkom bol obraz sv. Mikuláša - biskupa, maľovaný na plátne, ktorému bol kostol zasvätený. Po pravej strane obrazu boli drevené sochy sv. Anny a sv. Jozefa, po ľavej strane obrazu boli sochy sv. Magdalény a sv. Simeona. Nad obrazom boli dvaja anjeli, ktorí držali Prozreteľnosť Božiu a nad ňou bol menší obraz sv. Izidora. Na jeho pravej strane boli sochy sv. Apolónie a sv. Floriána, na ľavej strane boli sochy sv. Barbory a sv. Šebastiána. Na samom vrchole oltára bola socha Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorú vznášali vo výške dvaja anjeli. Pred Nepoškvrnenou cez bohoslužby horelo svetlo. Vo svätyni pri stene na obidvoch stranách boli 2 lavice, každá pre 4 osoby. V laviciach boli 2 zástavy a 2 lampáše. Kazateľnica bola vyvýšená a oproti nej bol vchod do sakristie, ktorá bola od základu postavená v roku 1794 a v čase vizitácie ešte nebola dokončená. Sakristia mala 2 okná, jedno z nich bolo zamrežované. Pri druhom bola spovedelnica. V sakristii bola skriňa pre omšové rúcha a paramenty. Zo sakristie sa vchádzalo do druhej miestnosti, kde sa zmestilo asi 40 ľudí. Odtiaľ bol vchod do chrámovej lode. Kostolná loď mala tieto rozmery : dĺžka - 14 siah, šírka - 4 siahy a 1 stopa. Bola osvetlená dvoma oknami. Boli v nej 2 rady lavíc - spolu 18. Do lode boli 2 vchody - hlavný od západu a vedľajší od juhu. Pri obidvoch boli medené sväteničky. Chórus bol podopretý 8 drevenými stĺpmi a osvetlený 2 okrúhlymi oknami. V lodi bol umiestnený vedľajší oltár Panny Márie. Nad Mensou bol obraz Panny Márie s Ježišom a relikvie sv. Kláry a sv. Konkordie. Vedľa obrazu boli sošky sv. Petra, sv. Pavla a 2 anjelov.

Na ľavej strane oltára vo svätyni bol v stene výklenok, zamrežovaný, kde bola krstiteľnica. Organ ešte nebol, chýbal aj väčší svätostánok. Strecha kostola i veže bola šindľová, vyžadovala opravu.

V období od vizitácie v r. 1798 do vizitácie v r. 1803 bol zakúpený najťažší zvon, ktorý vážil vyše 4 centov. Zvon požehnal biskup Jozef Kluch a dostal meno „Mária". O ďalšom stave starého kostola hovoria správy v Kanonickej vizitácii biskupa J. Klucha z r. 1815 a biskupa Jozefa Vuruna z r. 1828. Veža bola opravená z majetku kostola a darov veriacich. Dostala peknú drevenú kupolu a železný kríž. Okrem spomínaného letopočtu 1112 nad hlavným portálom bol nápis : Labore creVI, SVDore LeVI, Pietate fIneM asseqVor = 1723. V tomto roku bol kostol renovovaný. Iný nápis hovorí, že kostol bol renovovaný aj v r. 1828, ale o tejto renovácii sa nijaký iný záznam nezachoval. Zachovala sa iba správa z r. 1815, podľa ktorej farár konštatuje, že strecha kostola potrebuje opravu a podáva žiadosť na patróna, ktorým je Náboženská Matica, o poskytnutie finančných prostriedkov na prevedenie opravy.

V r. 1781 bol vyznačený nový cintorín, vzdialený od kostola asi 15 minút a v r. 1823 bol cintorín zväčšený.

Nový kostol a zariadenie

Protokol, ktorý začal písať farár - Štefan Treskoň v r. 1880 hovorí, že starý kostol bol už v takom dezolátnom stave, že nebol súci a bezpečný k bohoslužbám. Bolo vrcholne potrebné prikročiť ku stavbe nového kostola. A tak starý kostol zbúrali a kamenný materiál bol použitý na stavbu nového kostola. Miesto, kde stál starý kostol s cintorínom, dal neskôr farár Treskoň zrovnať a urobil tam ovocnú záhradu.

V spomínanom protokole o stavbe nového kostola sa píše, že nový kostol bol postavený za účinkovania nitrianskeho biskupa Augustína Roškovániho (Roszkoványiho), vicearcidiakona Jozefa Gašpara Maločayho a za veľkej snahy a starostlivosti horlivého farára Ondreja Tvrdého, pôvodom zo Žiliny, tiež za obvodného notára a zároveň organistu i učiteľa Jána Čajdu a richtára Jána Bullu.Pozemky pod stavbu kostola boli zakúpené od kolárovických občanov za 120 zlatých, ktoré uhradila Náboženská Matica.

S pomocou Božou a s ochranou sv. Mikuláša sa začala stavba nového kostola v neskoroklasicistickom štýle. Základný kameň bol položený dňa - 8. apríla 1870. Farár a iniciátor celej stavby - Ondrej Tvrdý - nové dielo nedokončil. Zavalený prílišnými starosťami to zdravotne nevydržal. Náhle ochorel a r. 1872 zomrel vo veku 59 rokov. Stavebné práce na kostole sa smrťou farára nezastavili vďaka novému 38 ročnému aktívnemu farárovi, ktorým bol Štefan Treskoň. Jeho zásluhou sa hrubá stavba dokončila v r. 1873. A tak na deň patróna sv. Mikuláša, t.j. 6. decembra 1873, bol kostol požehnaný a slávila sa v ňom prvá svätá omša. Vonkajšia omietka a úprava kostolného nádvoria bola ukončená až v nasledujúcom roku 1874. Je pozoruhodné, že Kolárovičania aj v novom kostole zostali verní svojmu pôvodnému patrónovi - sv. Mikulášovi - snáď pre jeho lásku k chudobným.

Nádherný obraz sv. Mikuláša - biskupa na hlavný oltár, ako aj obrazy Nepoškvrneného počatia Panny Márie a obraz sv. Ondreja - apoštola na postranných oltároch namaľoval známy slovenský maliar, všeumelec - Jozef Božetech Klemens, profesor - rodák z Liptovského Mikuláša v roku 1872. Všetky 3 obrazy sú vzácnou kultúrnou pamiatkou, chránenou Slovenským pamiatkovým úradom.

Na úhradu stavebného nákladu venovala Náboženská Matica 15 247 zlatých a 18 000 uhradila obec, keď predala horu. Nebolo finančných prostriedkov na zariadenie kostola. Farár Treskoň sa obrátil na biskupa Augustína Roškovániho, ktorý zaplatil celé vnútorné zariadenie kostola. Organ- 10 registrový zhotovil Blažej Žuja z Uherského Brodu. Kostol dostal dubovú skriňu pre paramenty do sakristie, 2 spovedelnice, kazateľnicu so strieškou, svietnik pre paškál, arundo, plátno a antipendium na oltár. Okrem toho kostol dostal nový pozlátený kalich s paténou, kanonické tabuľky ku všetkým oltárom, 6 strieborných svietnikov väčších, 2 menšie, veľkú striebornú lampu s večným svetlom, baldachýn, 2 zástavy, drevenú sošku Vzkrieseného Krista Pána, nádobky k zaopatreniu chorých, pluvial biely i čierny, 2 omšové rúcha, veľký a malý misál, 2 portatíliá.

Farár Treskoň píše, že keď dostal od pána biskupa správu, čo všetko do kostola dostane, mal takú nesmiernu radosť, že ju ani vysloviť nevedel.

Zvony, prenesené zo starého kostola, boli malé, málo zvučné. Preto r. 1890 obec zakúpila vo Viedenskom Novom Meste 6 centový zvon za 850 zlatých, zasvätený Panne Márii a sv. Jozefovi. Oltárny spolok v Budapešti daroval kostolu cibórium, omšové rúcho, 4 zástavy a oltárne plachty. Drevené sochy sv. Anny, sv. Simeona, sv. Jozefa a Márie Magdalény, ktoré boli v starom kostole, dali do nového kostola na bočné oltáre. Po stranách hlavného oltára sú neskorobarokové plastiky sv. Floriána, sv. Šebastiána a dvoch anjelov z konca 18. storočia.

Po rozmiestnení spomínaného zariadenia nasledovali z času načas len menšie opravy a doplnky.

Veľmi zaujímavá je časť - I. svetová vojna a zvony - v obecnej kronike, ktorú začal písať učiteľ Bartel. Prišlo nariadenie zrekvirovať zvony a cínové píšťaly z organu na výrobu zbrojného materiálu. V sprievode maďarských žandárov prišli montéri vybrať organové píšťaly a odmontovať zvony. Na veži zostal jeden opustený zvon ako sirota. Tie tri ovenčené kvetmi a pokropené slzami naložili na voz, do ktorého zapriahli jediný žijúci pár volov v Kolároviciach a zvony odviezli na železničnú stanicu do Bytče.

Nové zvony po skončení vojny pomohli zadovážiť aj vysťahovaní Slováci v Amerike. A tak 29. júla 1926 nadišla očakávaná chvíľa, keď boli posvätené tri nové zvony. Uliali ich majstri zvonári - „Bratia Fišer" v Trnave.

Najväčší zvon - 8 centový nesie nápis : „Poďme k Srdcu Pánovému a klaňajme sa jemu". Druhý, asi 150 kg, má nápis : „Sv. Mikuláš, ochránca našej obce, zastávaj sverencov svojich". Bratia Fišer, Trnava MCMXXVI.

Na treťom je prosba : „Sv. Jozef, pomáhaj nám v našom poslednom boji. 1926 - liali bratia Fišer, Trnava".

Ďalšou túžbou Kolárovičanov boli vežové hodiny a maľba kostola. To sa splnilo až za správcu fary Jozefa Polčina, ktorý pôsobil v Kolároviciach od r. 1936 do r. 1959. Kostol maľoval akademický maliar František Sorád z Trnavy v r. 1950 - 52.

Veľká rekonštrukcia a modernizácia kostola bola uskutočnená za účinkovania vdp. kanonika Cyrila Šujaka - zadováženie nového organu, výmena krytiny kostola, okien, dverí, elektrickej inštalácie, vonkajšia omietka kostola, nové osvetlené číselníky vežových hodín s pozlátenými číslicami a ručičkami, nové liturgické zariadenie podľa predpisu II. Vatikánskeho koncilu, elektrické vykurovanie kostola, mramorová dlažba kostola a mnohé ďalšie maliarske i stolárske práce. V r. 1999 sa uskutočnila ďalšia renovácia kostola za neskutočne krátky čas - 2 mesiace. Reštaurovanie oltárnych obrazov a stropových fresiek urobili - Aneta Špániková, Matej Kapusta, Matej Hruštinec, ktorý reštauroval aj krížovú cestu. Reštaurovanie dozoroval reštaurátor Marián Hruštinec. Maľovanie stien a klenby kostola urobili maliari pod vedením Emila Stranianka.Vymaľovaný kostol a zreštaurované stropné maľby a kríž. cestu požehnal 5. 12. 1999 biskup Marián Chovanec. Podlahové plynové kúrenie, dlažba pod lavice, výmena a obnovenie ozvučenia kostola a zavedenie vody do kostola sa uskutočnilo v r. 2002 pod vedením nového administrátora farnosti - Stanislava Duníka. V tom istom roku sa začalo stavať pri kostole za sakristiou sociálne zariadenie, ktoré bolo dokončené v r. 2003. Do sakristie bol v tomto roku zakúpený nový nábytok.

Aký je kostol dnes?

- jednoloďový, priestranný, svetlý - s ôsmimi polkruhovo zakončenými oknami. Má jeden hlavný vchod od východu a druhý vchod od severu. Pri vchode kostola za predsieňou na južnej strane je jaskyňa Panny Márie Lurdskej, na boku zo severnej strany kostola je malý oltár Božského Srdca s Božím hrobom. V kostolnej lodi sú dva rady lavíc. Na bočných zápustných pilieroch kostola sú na podstavcoch sochy sv. Alojza, sv. Jozefa, sv. Terézie z Lisieux a sv. Jána Nepomuckého. Na klenbe kostola je krásna maľba Františka Soráda s výjavmi Nového zákona. Z južnej strany sú na klenbe podobenstvá - Milosrdný samaritán, Márnotratný syn a maľba - Búrka na mori. Zo severnej strany sú maľby posledného účinkovania Ježiša na zemi - Posledná večera, Ukrižovanie, Zmŕtvychvstanie. Okrem toho sú na zápustných pilieroch namaľovaní 4 evanjelisti. Nad svätyňou je krásny obraz - Ježiš učí všetkých ľudí, na severnej i južnej strane svätyne sú výjavy zo života Panny Márie. Chórus s organom je hneď pri vchode do chrámovej lode podopretý 2 piliermi. Z neho je vchod do veže, ktorá je vysoká 35 metrov a na nej je kríž, ktorý má 3 metre. Na hlavnom oltári sú relikvie sv. Klementa. Najdôležitejšie je však to, aby tento prekrásny príbytok Boha nebýval prázdny.

Patrón kostolov a pečate farnosti

O skutočnom živote sv. Mikuláša, tohto obľúbeného svätca, veľa nevieme. Narodil sa r. 270, pravdepodobne v Patare, na južnom pobreží Malej Ázie. Už od mladosti bol povestný svojou dobročinnosťou, ktorá ešte vzrástla, keď sa stal biskupom v meste Mýre (dnešná obec Dembre v Turecku). Z jeho viacerých životopisov je známa epizóda, ako dal nepozorovane v noci trom chudobným dievčatám peniaze na veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa pravdepodobne odvodzuje ľudový zvyk dávania darčekov deťom v noci pred sviatkom sv. Mikuláša tak, aby nezbadali, kto im ich dáva. V niektorých životopisoch sa píše, ako svätý biskup dosiahol oslobodenie troch nevinných na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov. Tieto rozprávania možno zaradiť medzi legendy, pretože niektoré epizódy sú prevzaté zo života iných osobností, ktoré mali to isté meno. Treba však povedať, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Sv. Mikuláš Mýrsky zomrel niekedy medzi rokmi 345 až 352. Pochovali ho v mýrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavu Bari, ktorá ich previezla do svojho mesta. Tam vystavali nový kostol zasvätený sv. Mikulášovi, do ktorého uložili svätcove telesné pozostatky. Odvtedy sa svätý Mikuláš z Mýry nazýva aj sv. Mikuláš z Bari.

Na Východe sa úcta sv. Mikuláša Mýrskeho rozšírila už v 6. storočí. Na kresťanský Západ sa dostala prostredníctvom italogréckych cirkevných obcí a vzrástla najmä po prenesení svätcových ostatkov do Bari.

V našom kostole je sv. Mikuláš - biskup zobrazený s biskupskou berlou v ľavej ruke a v pravej ruke drží knihu Písma svätého, na ktorom sú položené 3 zlaté jablká.

K sv. Mikulášovi sa viažu aj obecné pečate Kolárovíc. Prvá pečať je nedatovaná s priemerom 31 mm, použitá v roku 1784. V obraze polovica postavy sv. Mikuláša s biskupskou berlou v ruke a nad ním legenda :

VICI - KOLARO [VIC] S [ANCTUS] ● NICOL[AUS]. Je to jednoduchá práca.

Druhá pečať je tiež bez datovania s priemerom 32 mm, použitá v r. 1831. V obraze je celá postava sv. Mikuláša s berlou v ľavej ruke a podáva almužnu žobrákovi. Na ľavej strane je ešte veža kostola. Z poškodeného odtlačku sa dá prečítať len časť kolopisu :

[SIGILLVM PO] SSESSIONIS KOLLAR[OVICZ]. Je to primitívna práca.

Tretia pečať je datovaná rokom 1854 s priemerom 33 mm, typ T 1854. Podobný motív obrazu ako na predchádzajúcej pečati - sv. Mikuláš žehná trom kľačiacim deťom. Kolopis na pečati : SIGILLUM POSSESSIONIS KOLAROVICZ 1854.

Štvrtá pečať je vlastne nedatovaná gumová pečiatka netypického tvaru rozmerov 39x33 mm, bola použitá v r. 1889. Nápisová pečať - kruhový geometrický podklad je prekrížený pásovým štítkom a nápisom : KOLLAROVICZ, nad tým je v polkruhu - KOZSÉG, pod tým - TRENCSÉN MEGYE.

Terajšia pečať má vyobrazenie sv. Mikuláša z hlavného oltára, kostol, ľud a koleso.

FARSKÁ BUDOVA

Prvým písomne spomínaným farárom v Kolároviciach bol Conradus de Pulchro Prato = Konrád z Krásnej Lúky v r. 1312. Či už v tom čase mala farnosť farskú budovu, nedá sa dokázať. Už v spomínanej Historii Domus v Bytči sa píše, že počas tatárskeho pustošenia bola aj bytčianska farnosť spravovaná z bezpečnejších Kolárovíc. Z toho by sa dalo usúdiť, že tu farská budova bola.

V Kanonickej vizitácii z r. 1798 sa píše, že farská budova v Kolároviciach nie je. Farár býva v cirkevnej škole, ktorá stála na Fojství oproti Jankovcom.

V r. 1828 sa spomína nová budova fary postavená južne od kostola (pravdepodobne na mieste terajšej fary) - bola drevená, okrem kuchyne, ktorú si dal farár pristaviť na vlastné náklady. Nasťahoval sa do nej v r. 1816. Od juhu boli 2 miestnosti - farská kancelária a izba pre farára, od severu - miestnosť pre gazdinú, kuchyňa a komora. Pod izbou pre gazdinú bola pivnica, do ktorej sa vchádzalo z predizby. Jeden vstup do fary bol zo strany východnej, druhý zo západnej. Zo severnej i južnej strany boli malé záhrady.

Kedy a kto postavil terajšiu farskú budovu, sa nedá zistiť. Nezachovali sa žiadne písomné záznamy. Je to klasicistická budova pravdepodobne z 1. polovice 19. storočia - jednopodlažná, obdĺžnikového pôdorysu. Fasáda je členená pilastrami s rímsovou hlavicou a obdĺžnikovými oknami, nad ktorými je polkruhová štuková výplň, pripomínajúca štylizované mušle. Strecha je zdvojená, valbová. Vchod do fary je zo strany východnej a druhý zo strany severnej. Od západnej strany je farská kancelária a 2 miestnosti pre farára. Z východnej strany bola miestnosť pre kaplána, komora, kuchyňa a izba pre gazdinú. Pod komorou je pivnica. Celá budova je murovaná z kameňa.

V čase, keď sa starý kostol zbúral a nový ešte nebol hotový, severná miestnosť farskej budovy bola prerobená na kaplnku, v ktorej sa konali bohoslužby.

Rekonštrukciu farskej budovy urobil správca fary Cyril Šujak v r. 1964. Dal pristaviť murovanú verandu, zaviedol vodovod. Bývalú kaplnku, ktorá bola nevhodná na bývanie, zadaptoval na kúpelňu a WC. Zároveň dal zaviesť ústredné etážové kúrenie s vykurovacím kotlom v kuchyni. V r. 1996 dal skrátením verandy prerobiť vhodnú miestnosť s príslušenstvom aj pre kaplána. Taktiež v tomto roku bolo do fary zavedené plynové kúrenie.

Veľkú rekonštrukciu farskej budovy urobil administátor Stanislav Duník v r. 2001 za neskutočne krátky čas - 2 mesiace. Z holých múrov starej budovy urobil stánok hodný na bývanie.

CIRKEVNÉ ŠKOLSTVO VO FARNOSTI

Kedy a ako sa začalo v Kolároviciach vyučovať, je ťažko presne určiť. Je pravdepodobné, že do panovania Márie Terézie a jej syna Jozefa II. nemožno hovoriť o jestvovaní školy v Kolároviciach. Do tohto času sa o školy starala obec a Cirkev, a keďže obec bola chudobná, fary tu tiež nebolo, je pravdepodobné, že tu nebola ani škola.

Mária Terézia vyhlásila v r. 1770, že školy sú záležitosťou štátnou a povinnosťou štátu je starať sa o ne. V ľudovom školstve videla jediný prameň mravného povznesenia širokých vrstiev ľudu. Preto povolala do Viedne zahaňského opáta Jána Ignáca Felbigera, aby vypracoval nový školský poriadok, ktorý Mária Terézia vyhlásila patentom z r. 1774. Podľa tohoto patentu pokladala výchovu mládeže za najdôležitejší základ šťastia národov, a preto nariadila, aby vo všetkých mestečkách, dedinkách a osadách zriadili jednotriedne alebo dvojtriedne školy triviálne, hlavne tam, kde sú fary.

V čase patentu v Kolároviciach kostol síce bol, ale nebolo farára. Bohoslužby prichádzali slúžiť kapláni z Veľkej Bytče. Obec bola natoľko chudobná, že patent pre ňu zostal len patentom a nikto z obecných úradníkov nepomýšľal na zriadenie a vydržiavanie školy.

Cisár Jozef II. nastúpil na trón v roku 1780. Bol nadšeným ctiteľom francúzskych filozofov a chcel podľa ich zásad pretvoriť i svoj štát a „založiť šťastie svojich poddaných, hoci aj proti ich vôli" - ako sám hovorieval. Uznával za dobré len to, čo je rozumné a prakticky účelné. Svoje reformy prevádzal bezohľadne. R. 1782 zrušil Jozef II. vyše 700 kláštorov a ponechal len tie, ktorých členovia sa zaoberali milosrdnými skutkami, štúdiom a výchovou mládeže. Zo zobraného cirkevného majetku založil Náboženský fond, z ktorého zriaďoval nové fary, školy a biskupstvá. Mnísi z rozpustených kláštorov išli za svetských kňazov alebo profesorov a učiteľov na školy, aby šírili vzdelanie mimo kláštorných múrov - medzi ľudom podľa túžob osvietenského panovníka.

A na základe tohto rozhodnutia Jozefa II. i Kolárovice sa stali účastnými dobrodenia, ktoré vláda tohto cisára priniesla. Spomenutý Náboženský fond - Náboženská Matica, lepšie povedané - sám cisár sa stáva patrónom kostola namiesto zemepána Esterházyho z Veľkej Bytče, ktorému patrónstvo bolo už len na ťarchu. Náboženský fond znovu založil v r. 1788 kolárovickú faru, keď sem poslal za správcu fary - františkána - Wolfganga Smetanu (spomínaný už v predošlej časti) a kaplána, tiež františkána, Michala Tvrdošínskeho. Dalo sa predpokladať, že s týmito kňazmi prišla i túžba a povinnosť zriadiť prvú školu a zaškoľovať v nej deti.

Zrod a počiatky cirkevných škôl vo farnosti

V r. 1798 - teda o 10 rokov neskôr - našiel biskup František Xaver Fuchs v Kolároviciach školu i učiteľa. Vlastnej školskej budovy však ešte nebolo a bola potrebná asi pre 100 žiakov. Učilo sa v privátnych domoch, najmä vo vlastnej izbe učiteľa. Ako prvý známy učiteľ sa spomína Juraj Stískala, tunajší rodák. Bol zároveň notárom, zástupcom rechtora i cirkevným kurátorom. Býval na Fojství. Jeho príjmy učiteľsko-kantorské činili 45 zlatých ročne a to:

1.v hotovosti:

a) od obce za vyučovanie 20 zl.

b) od obce za spievanie pašií 2 zl.

2. štóly:

a) od pohrebov dospelých a detí po 25 grošov - ročne to bolo asi 19 zl. 664/6 gr., avšak pre chudobu sa mu strháva 1/6,

zostáva teda z pohrebov asi 16 zl. 3832/36 gr.

b) od zápisov do matriky narodených po 5 gr., čo ročne bolo 4 zl. 971/2 gr.,

1/6 sa strháva, zostáva teda 4 zl 1421/36 gr.

c) od písania ohlášok po 12 gr., ročne asi 2 zl. 58 gr.

Juraj Stískala zomrel v r. 1798.

Po ňom učiteľskú službu zastával Ján Mičacík, tiež Kolárovičan. Pravdepodobne vyučoval len vo svojom dome.

V r. 1806 učiteľom, zástupcom rechtora a tiež i kurátorom sa stal Juraj Stískala - syn bývalého učiteľa, narodený asi v r. 1784. Tento po absolvovaní štúdií v Žiline vstúpil do rádu sv. Františka. Po otcovej smrti sa však musel vrátiť domov skôr, než by absolvoval noviciát. Dostatočnými vedomosťami bol spôsobilý k učiteľskému úradu. Vyučoval svedomito, tiež vo vlastnej izbe. Plat mal taký istý ako jeho otec. Potreba riadnej školskej budovy sa veľmi pociťovala. „Obec začala v r. 1813 stavať drevenú budovu pre školu. Dokončila ju v r. 1816. Keďže obec nemala faru, nasťahoval sa do nej farár. Pre školu zostal prázdny obecný dom, z ktorého sa vysťahoval farár." Do tejto školy si Kolárovičania zvolili pomocného učiteľa Jurajovi Stískalovi Juraja Baloga (Balogha), bývalého rechtora, učiteľa na Javorníku - Čierne. Narodil sa v r. 1773 vo Veľkej Bytči. Jeho pevný ročný plat bol 37 zl. - a to z fundácie biskupa Klucha 25 zl. A zo štóly 12 zlatých. Iné ďalšie príjmy mal ešte z „blahovôle" občanov. Jeho triviálnu školu navštevovalo v zime asi 30 chlapcov a 16 dievčat. Keď prišla jar, deti mu zo školy utekali. Mnohé deti školu nenavštevovali ani v zime. Hlavné príčiny boli v tom, že do školy sa všetky deti nepomestili, pre vrchárov bola škola ďaleko a najhlavnejšou príčinou bola chudoba. Vyučovalo sa len poznávanie abecedy, slabikovanie, čítanie a iba niektorí sa učili aj písať. Farár často navštevoval školu, lebo biskupskému úradu podával o nej správy, ale náboženstvo mohol vyučovať len podľa chápavosti žiakov. Biskup pri vizitácii v r. 1828 doporučoval, aby sa deti aj cez leto schádzali v nedeľu a vo sviatočné dni a naučené vedomosti si počas zimy zopakovali.

Škola - obecný dom bol vo veľmi dezolátnom stave - tak ho popisuje správa v kanonickej vizitácii z r. 1828. Boli to žalostné pomery, keď obec mala dostatok hôr i dreva a nebola schopná postaviť peknú a zdravú školu.

Ako dlho po kanonickej vizitácii v r. 1828 ešte učili Juraj Stískala a Jozef Balog (Balogh) a kedy zomreli, sa nedá zistiť, snáď až do r. 1850.

V rokoch 1853 - 1859 je zistené z matriky zosnulých, že organistom bol Ján Stískala, ktorý často sám ako organista vykonával miesto farára pohreby. Účinkoval teda po Jurajovi Stískalovi až do príchodu ďalšieho organistu - učiteľa Jána Čajdu. Ján Stískala vedel hrať na organe a pravdepodobne bol už v kostole organ, lebo Jána Stískalu matrika menovala vždy organistom. Vyučoval v starej škole - v obecnom dome. Ján Stískala mal dostatočné a snáď i úplné vzdelanie pre svoje povolanie. Predpoklad bol v tom, že jeho predchodca bol asi jeho otcom a jeho brat alebo blízky príbuzný, už spomínaný Juraj, bol vysvätený za kňaza v r. 1856. Podľa toho možno vyvodzovať, že úroveň školy už dávno pred rokom 1860 mohla byť primeraná ostatným obciam v okolí.

Stavba rímskokatolíckej školy v dedine a jej začiatky

Ohlas doby r. 1848 - „Ku predu a za vyšším cieľom" - pôsobil aj na Kolárovičanov. Nebolo divu, že je tomu tak, veď v Kolároviciach bol farár Ondrej Tvrdý. Vedel ľudí oduševniť, aby sa dali do stavby budovy rímskokatolíckej školy. Pozemok pod kolu vzal do zálohy za 10 zlatých sám farár v r. 1860. Obec mu až po 4 rokoch tento dlh vyplatila aj s úrokmi. Školu staval staviteľ Mikuláš Keblúšek, tehly na ňu vypaľoval František Dvorák. Lavice, zaobstarané v r. 1864, mali tvar kostolných lavíc, bez kalamárov, s úzkou písacou plochou a boli neprimerane vysoké. Malých žiakov z nich učiteľ ani nevidel. Atrament si nosili žiaci vo fľaštičkách na motúzkoch a pri písaní si fľaštičky museli držať v ruke. Robili si ho obyčajne z plodov čiernej kaliny (Ligustrum vulgare). Tieto staré lavice pretrvali vyše 60 rokov. Až v r. 1926, keď za správcu - učiteľa Alojza Hunčíka školský inšpektor vo Veľkej Bytči - Štefan Nojšel (Neuschel) hrozil vládnym napomenutím a zatvorením školy, začala školská stolica uvažovať o výmene lavíc, o zadovážení učebných pomôcok a o oprave školskej budovy. Odchodom Hunčíka - dňa 22.9.1927 zaspali načas dobré predsavzatia a otázka zaopatrenia učebných pomôcok sa zastavila. Na neustály nátlak školského inšpektorátu, keď bol predsedom školskej stolice kolárovický kaplán Rudolf Minarovský, v r. 1930 boli konečne hotové nové štvorsedadlové lavice, pribúdali učebné pomôcky a v r. 1932 sa opravovala školská budova. Výdavky boli uhradené z cirkevných daní a z podpory krajinského úradu - z tzv. sanačného fondu.

Jednotriedna rímskokatolícka škola na vrchoch

Škola na vrchoch bola zriadená asi pred rokom 1859. Nasvedčuje tomu záznam v matrike zosnulých, ktorý hovorí, že dňa 7.2.1859 zomrel podučiteľ novozriadenej školy na vrchoch Ján Hričovec - bol Kolárovičan. Vymenilo sa tu viac nekvalifikovaných učiteľov priamo z obce alebo z vrchov. Za pozornosť stojí osoba 15-ročného učiteľa Michala Labaja zvaného Peťko. Učil od r. 1875 až do r. 1880, kedy nastúpil na vojenskú službu. Slúžil 4 roky v Hercegovine. Tam si doplnil aj svoje vzdelanie a nadobudol širší rozhľad. Znovu začal učiť v r. 1885 až do r. 1900. Spočiatku mal 30 žiakov a neskôr až 130 žiakov. Chodieval aj ako putujúci učiteľ každú sobotu učiť ďalej do vrchov. Bol jedným z najobľúbenejších učiteľov na kolárovických vrchoch. V šk. r. 1900/1901 prešiel učiť do dediny. Vzhľadom na jeho dlhoročnú učiteľskú výpomocnú službu (26 rokov) dostal na 10. výročie Československej republiky „doživotnú učiteľskú penziu z milosti".

Posledným učiteľom na vrchoch bol Peter Kaštan z osady - Krížová. Učil až do zatvorenia rímskokatolíckej školy na vrchoch - v r. 1912, pretože bola v dezolátnom stave.

V roku 1913 v jeseni boli otvorené v Kolároviciach aj 2 štátne ľudové školy - jedna v dedine a jedna na vrchoch. Na týchto školách sa vystriedalo veľa učiteľov, ktorí učili aj maďarčinu a po r. 1918 bola väčšina učiteľov z Čiech. Tieto školy dal postaviť Folkman z Veľkej Bytče.

V roku 1941 boli obidve štátne školy pričlenené k rímskokatolíckej škole podľa Klerikálneho zákona č. 308 z roku 1940 - počas Slovenského štátu. V tom období bol riaditeľom v dedine už spomínaný Dezider Fecman a na vrchoch Albert Šimončič. V tomto období sa učilo výlučne v náboženskom duchu.

Vyučovanie bolo prerušené na školách od 4.12.1944, pretože všetky školy obsadili Nemci a Vlasovci. Vo vyučovaní sa pokračovalo až po skončení vojny od 14.5.1945.

Rímskokatolícke školy boli zrušené v školskom roku 1948-49 novým Zákonom o základnej úprave jednotného školstva zo dňa 21.4.1948 číslo 95 Zb., nazvaným zákonom o jednotnej škole.

O skutočnom živote sv. Mikuláša, tohto obľúbeného svätca, veľa nevieme. Narodil sa v r. 270, pravdepodobne v Patare, na južnom pobreží Malej Ázie. Už v mladosti bol povestný svojou dobročinnosťou, ktorá ešte vzrástla, keď sa stal biskupom v meste Mýre (dnešná obec Dembre v Turecku).

Z jeho viacerých životopisov je známa epizóda, ako dal nepozorovane v noci trom chudobným dievčatám peniaze na veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa pravdepodobne odvodzuje ľudový zvyk dávania darčekov deťom v noci pred sviatkom sv. Mikuláša tak, aby nezbadali, kto im ich dáva. V niektorých životopisoch sa píše, ako svätý biskup dosiahol oslobodenie troch nevinných na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov. Tieto rozprávania možno zaradiť medzi legendy, pretože niektoré epizódy sú prevzaté zo života iných osobností, ktoré mali to isté meno. Treba však povedať, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Sv. Mikuláš Mýrsky zomrel niekedy medzi rokmi 345 až 352. Pochovali ho v mýrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavu Bari, ktorá ich previezla do svojho mesta. Tam vystavali nový kostol zasvätený sv. Mikulášovi,, do ktorého uložili svätcove telesné pozostatky. Odvtedy sa sv. Mikuláš z Mýry nazýva aj sv. Mikuláš z Bari.

Na Východe sa úcta sv. Mikuláša Mýrskeho rozšírila už v 6. storočí. Na kresťanský Západ sa dostala prostredníctvom italogréckych cirkevných obcí a vzrástla najmä po prenesení svätcových ostatkov do Bari.

V našom kostole je sv. Mikuláš - biskup zobrazený s biskupskou berlou v ľavej ruke a v pravej ruke drží knihu Písma svätého, na ktorom sú položené 3 zlaté jablká.

K svätému Mikulášovi sa viažu aj obecné pečate Kolárovíc v minulých storočiach. Dôvodom výberu svätého Mikuláša za patróna našej farnosti bola snáď jeho láska k chudobným.

Farnosť

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnej aplikácii - V OBRAZE.
Voľne k stiahnutiu:

Návštevnosť

Návštevnosť:

ONLINE:1
DNES:144
TÝŽDEŇ:1572
CELKOM:1340311

NATUR-PACK

natur pack

Aktuálne počasie

dnes, sobota 13. 7. 2024
mierny dážď 29 °C 18 °C
nedeľa 14. 7. slabý dážď 30/16 °C
pondelok 15. 7. polojasno 31/17 °C
utorok 16. 7. silný dážď 33/16 °C

Stránkové hodiny

Pondelok: 7.00 – 17.00 hod
Utorok: 7.00 – 15.00 hod
Streda: 7.00 – 15.00 hod
Štvrtok: neúradný deň
Piatok: 7.00 – 13.00 hod

Obed. prest.: 11.00 - 11:30

Organizácie a inštitúcie


hore