Rovno na obsah Rovno na menu
Menu
Obec Kolárovice
ObecKolárovice

Historický vývoj do 17. storočia

14. storočie

Vznik a osídľovanie dedín na severozápadnom Slovensku bol v 14. storočí založený na emfyteutickom (nemeckom) práve. Na panstvách Bytča, Považská Bystrica, Strečno a inde sa zákupným právom riadilo okolo 50 dedín. Právnym odvolacím miestom bola Žilina, a tak sa toto právo nazývalo žilinským a škultétskym, podľa názvu dedičného richtára (scultetus, škultét).

Prvou písomnou správou o prijatí žilinského práva u nás je listina z roku 1312, ktorou kastelán hradu Košeca, Lorand, udelil Henrikovi právo založiť dedinu Henrici villa - Henrikovu ves (Kolárovice), a to na základe takého práva, aké dostala Žilina. Lorand bol familiárom Matúša Čáka Trenčianskeho. Funkcia kastelána patrila medzi najvýznamnejšie v regionálnej správe, a tak mal Lorand na starosti všetky hospodárske, správne, súdne i vojenské záležitosti.

Predstaviteľom osadníkov bol dedičný richtár (škultét) Henrik, žilinský mešťan, ktorý musel mať naporúdzi dostatok finančných prostriedkov na získanie kolonistov a osídlenie dediny. Henrik bol pravdepodobne pôvodom Nemec, ale obyvateľstvo Kolárovíc bolo od začiatku slovenské. Svedčí o tom časť listiny, v ktorej sa dedina označuje latinsky ako „pagus" a súčasne slovensky ako „obec".

V prípade Kolárovíc išlo o novozaloženú dedinu, ktorá vznikla na klčovisku, čoho dôkazom môže byť aj nezvyčajne dlhá lehota dočasného oslobodenia od povinností stanovená na 18 rokov. Vybudovanie novej dediny mohlo trvať dve desaťročia. Renta zemepánovi sa po uplynutí lehoty platila od lánu, ktorý bol vlastne usadlosťou. Nielen dedičný richtár, ale aj obyvatelia mali  možnosť disponovať nehnuteľným majetkom. Mohli ho predávať, kupovať a zálohovať.

Richtár mohol svoju funkciu kedykoľvek predať. Patrila mu šestina daňových poplatkov, ako aj všetky pokuty za ľahšie previnenia, keďže bol pre obyvateľov dediny aj súdnou vrchnosťou. Z pokút za zločiny mu pripadala iba jedna tretina. Súdenie vrážd, podpaľačstva a zbojstva bolo v kompetencii zemepána. V listine z roku 1312 sa dedičnému richtárovi Kolárovíc povoľuje vykonávanie niektorých remesiel a živností. Mal právo vybudovať mlyn a krčmu a zriadiť pekáreň, jatku, kováčsku dielňu a obuvníctvo. Služby týchto remesiel zrejme využívalo predovšetkým domáce, čiastočne aj okolité obyvateľstvo.

Matúš Čák Trenčiansky a kastelán Lorand ovplyvňovali život dediny len krátky čas. Vzápätí po vzniku Kolárovíc sa nitriansky biskup Ján v roku 1318 sťažoval na škody, ktoré na jeho majetkoch spôsobil Matúš Čák Trenčiansky, v rukách ktorého bolo trenčianske panstvo dve desaťročia a zostalo mu až do jeho smrti v roku 1321. Následne kráľovské vojská obsadili celé územie, ktoré okupoval, a svoje nároky na Bytču a panstvo si uplatnilo tiež nitrianske biskupstvo.

Začiatky osídľovania Kolárovíc museli byť ťažké. Noví obyvatelia sa usadili na poľnohospodársky využiteľnej pôde v doline Kolárovického potoka. Stavebné drevo im poskytovali okolité lesy. Vyklčované rúbaniská sa stali vhodnou pastvinou pre dobytok. Kastelán Lorand určil obyvateľom znesiteľné povinnosti, aby si mohli vystavať obydlia

a hospodárske objekty a pokračovať v kultivovaní chotára. Obyvatelia Kolárovíc sa venovali poľnohospodárstvu. Zo zákupnej listiny z roku 1312 vyplýva, že to bolo hlavne pestovanie obilnín. Ani chov dobytka v horskej oblasti nemal podradnú úlohu a isté je aj to, že dedinčania si prilepšovali poľovačkou a rybolovom. V prvej polovici 14. storočia si obyvatelia vytvorili predpoklady pre usadlý spôsob života.

Život obyvateľstva v druhej polovici 14. storočia dostatočne nepoznáme. V časoch upevnenia feudálnej monarchie však ľudia mohli pokojnejšie pracovať a zveľaďovaní svoje hospodárstvo.

V roku 1393 sa dedina v prameňoch po prvý raz uvádza ako Kolárovice. Korene názvu sú čisto slovenské, ale dnes sa už presne nedozvieme, kto starú Henrikovu Dedinu ako prvý nazval novým menom a odkedy sa nový názov začal používať. Názov Kolárovice treba odvodzovať od mena nového škultéta, ktorý kúpil v obci dedičné richtárstvo.

Zdroj: Kolárovice 1312-2002

15. storočie

Priame pramenné údaje o Kolároviciach z 15. storočia sú málo početné, zväčša náhodné a niekoľko rokov sa stretávame s mlčaním písomných dokumentov. Zo zachovalých dokladov vyplýva, že dedičné zákupné richtárstvo tu v tomto období pretrvávalo a fungovalo. Konfirmáciu (potvrdzovaniu listinu) na richtárstvo v Kolároviciach vydal v Bytči 22.5.1417 nitriansky biskup Hlinka. Akt sa uskutočnil pravdepodobne v starej biskupskej kúru, alebo v inej vhodnej budove, ktorá mohla slúžiť na ubytovanie biskupa a jeho sprievodu.

Začiatkom druhej polovice 15. storočia sa obec v prameňoch uvádza ako Kolarow. Pod týmto názvom sa stretávame v roku 1469, meno dediny mohlo byť Kolárova Dedina. Niektorí žilinskí mešťania boli obchodne zdatní a okrem remesla a kupectva sa venovali podnikaniu v okolitých dedinách. V známej Žilinskej knihe rokov 1485 a 1494 sa spomína žilinský mešťan a člen mestskej rady Matej Kolár (Kollarz), ktorý mohol byť dedičom zákupného richtárstva v Kolároviciach. Pred rokom 1393 ho nadobudli jeho predkovia a dedine dali svoje meno, čo bola bežná prax.

Osudy dediny boli pestré. V prvej polovici 15. storočia Považie ovládal vojvoda Stibor zo Stiboríc a neskôr jeho syn Stibor, Patrilo im viacero hradných panstiev a okolo 200 dedín a mestečiek. V druhej polovici 15. storočia sa zemepáni Bytče a priľahlého panstva často menili. Pred rokom 1454 sa majetkov zmocnil Pongrác zo Svätého Mikuláša. Vlastníctvo si postupne vystriedali viacerí feudáli. Ako záložní páni vystupujú Franc z Hája, okolo 1468 Blažej Podmanický, pred rokom 1480 Viliam Tetauer. V roku 1500 kráľ Vladislav II. daroval Bytču Michalovi Imerfimu.

Pramene sú na zmienky o živote obce v období 15. storočia veľmi skúpe, preto sme odkázaní na nepriame dôkazy a analógie o vývoji širšieho prostredia spojeného s dedinou. Ľudia, ktorí založili Kolárovice a neskôr ich osídľovali, žili v tomto období v značne primitívnych podmienkach. Hlavným zdrojom obživy obyvateľstva bol zrejme chov dobytka. Extenzívna forma hospodárenia zaručovala iba malé výnosy obilnín. Každá rodina sa spoliehala na vlastné sily a v produkovaných kultúrach panovala určitá jednostrannosť.

Kolárovice si aj koncom 15. storočia udržali výhody vyplývajúce zo zákupného práva. Situácia sa však postupne menila, hlavne na prelome 15. a 16. storočia. Zavádzanie robôt znamenalo zhoršenie hospodárskych pomerov obyvateľstva.

Zdroj: Kolárovice 1312-2002

16. storočie

V prvej štvrtine 16. storočia sa názov obce ďalej modifikoval, v roku 1525 bola evidovaná ako Kolarowcze s príslušnosťou k hričovskému panstvu.

V listine turčianskeho konventu z 28.1.1525, v ktorej je reč o spore medzi Michalom Podmanickýrn a Jurajom a Jánom Maršovským z Jablonového o lokalitu Bačova hora, vystupuje ako svedok Ladislav z Kolárovíc (Ladislaus de Kolarowcze). V roku 1525 bol richtárom a v podstate potvrdil výpoveď predchádzajúceho svedka Leonarda zo Súľova (Leonardus de Zwlyo). Išlo o chotárny spor medzi Predmierom, ktorý patril vlastníkom považskobystrického hradného panstva Podmanickovcorn a osadou Jablonové. Listina turčianskeho konventu z 29.1.1525 dokumentuje zase chotárny spor medzi Predmierom a obcou Jablonové o lokalitu Lúčky. Ako hlavní aktéri sa spomínajú opäť Michal Podmanický a Juraj a Ján Maršovský. Krajinský sudca Ambróz Šarkan vypočul viacerých svedkov zo susedných dedín, medzi nimi už známych Ladislava z Kolárovíc (Ladisłaus de Kolarowcze) a jeho syna Jána (Johannes filius euisdem), ktorý sa stotožnil s výpoveďou otca.

S priezviskami poddaných z Kolárovíc sa po prvý raz stretávame v už uvádzanej listine turčianskeho konventu z 28.1.1525. Ako svedkovia v nej figurujú Juraj Peško, Peter Ometak, Ondrej Tvrdý (Thwerdy) a Juraj Tvrdý. Kolárovice vtedy patrili bytčianskemu panstvu, ktorého majiteľom bol Juraj Imrefi (Emreffhy).

Medzi hodnoverné pramene patria od polovice 16. storočia daňové súpisy Trenčianskej stolice, ktoré slúžili ako podklad pre vyrubenie štátnej dane. Kolárovice ako dedina na zákupnom práve neboli oslobodené od odvádzania štátnej a stoličnej dane. Súpis majetkov Podmanickovcov v Trenčianskej stolici z roku 1540 potvrdzuje, že Kolárovice, hoci pôvodne patrili k bytčianskemu panstvu, boli súčasťou hričovského hradného panstva. Konskripcia udáva v dedine spolu 5 port (daňových jednotiek). Porta bola základom, z ktorého sa vyrubovala daň. Rozsah porty sa menil - išlo o sedliacky dvor, v ktorom mohlo bývať aj viac rodín. Na porovnanie, v susednom Veľkom Rovnom boli 3 porty, v Dlhom Poli tiež 5 port.

Ďalší súpis z roku 1546, vzťahujúci sa na majetky Podmanickovcov v Trenčianskej stolici, zaznamenáva v Kolároviciach opäť 5 port, ale aj 6 slobodníckych rodín (libertinov, slobodných sedliakov). V susedných Petroviciach boli iba 3 porty.

O raste počtu obyvateľov v Kolároviciach v polovici 16. storočia nemôže byť ani reči. V súpise majetkov Rafaela Podmanického v Trenčianskej stolici z roku 1549 sa síce udáva 5 port, ale 3 usadlosti boli v dedine spustošené, možno v dôsledku šarvátok, možno úmrtím.

Nepokojné časy a rozbroje medzi feudálmi začiatkom druhej polovice 16. storočia, ako aj vojenská hrozba Osmanskej ríše, znamenali stagnáciu hospodárskeho života i na hričovskom panstve. V Kolároviciach bolo pôvodne zaevidovaných 5 port, ale richtár pod prísahou potvrdil, že usadlosti na 3 portách boli opustené a ľudoprázdne. Hospodári pravdepodobne vymreli v dôsledku bojov alebo nejakej choroby. Boli to ťažké časy a nepriazni osudu sa nevyhli ani susedné Petrovice. Tu zostala dokonca iba 1 porta.

Konskripcia majetku Rafaela Podmanického na Trenčiansku a dikálny súpis z roku 1553, ktorý je podrobnejší a bohatší na údaje, registruje v Kolároviciach 3 porty. Z osôb v službách panstva súpis uvádza poľného hájnika, tesára a dve valaské a želiarske rodiny. Napriek istému rozmachu 7 usadlostí zostávalo spustošených a neobývaných. Daň z každej porty sa vyberala na dve splátky, a to na Vianoce a na Juraja.

Portálny súpis z roku 1554, vzťahujúci sa iba na majetky Rafaela Podmanického v Trenčianskej stolici, zaznamenáva V Kolároviciach tiež 3 porty. Richtár pod prísahou opätovne potvrdil, že usadlosti na dvoch portách sa nepodarilo obnoviť a zostali prázdne. V dedine sa však vybudovali 4 nové domy. Býval tu panský horár a žili tu 4 želiarske rodiny.20

Podrobnejší je portálny súpis zo septembra 1555. Je pozoruhodný tým, že uvádza počet štvrtinových a polovičných sedliackych hospodárstiev a má údaje ekonomickej povahy v každej dedine a mestečku. Kolárovice sú v ňom označené nezvyčajným názvom Skolarowych. V obci zaevidovali šesť polovičných usadlostí (sessiones mediae sex) a celkovo 3 porty. Výslovne sa spomína, že na čele dediny stál richtár (iudex). Stále bydlisko tu mali 3 panskí služobníci a bývali tu 3 želiarske rodiny.

Skúpe údaje o Kolároviciach prináša portálny súpis Trenčianskej stolice z roku 1556. Vzťahuje sa opäť na majetky Rafaela Podmanického. V dedine, označenej tentoraz ako Zkolarowicz, boli 3 porty, v Petroviciach len jedna.

Portálne súpisy z konca prvej a zo začiatku druhej polovice 16. storočia iba poodhaľujú hospodárske pomery v Kolároviciach. Nemožno z nich vyvodiť ani približné závery o ľudnatosti obce, dedinu možno iba porovnať So susednými v súvislosti s odvádzaním štátnych daní. V niektorých súpisoch sa uvádzajú kategórie poddanského obyvateľstva, prípadne niektoré prevádzky, hlavne mlyny. Hluchým miestom ostávajú konkrétne poddanské povinnosti obyvateľstva voči pozemkovej vrchnosti, ktoré by umožnili utvori1 si približný obraz o jeho živote.

Dedina sa spomína aj v listine Ferdinanda I. ‚vydanej v Bratislave 28.1.1556, ktorá ukončila spory medzi Jánom Imrefim - synom Petra a Rafaelom Podmanickým vzájomnou dohodou. Podľa listiny si Rafael ponechal Bytču i Hričov, ale musel vyplatiť Jánovi Imrefimu 4.500 zlatých. Názov obce sa v nej uvádza ako Kolarowicze, v listine toho istého panovníka, vydanej vo Viedni 20.6.1556, figuruje ako Kolarowycze.

Rafael Podmanický zomrel bez potomkov v roku 1558. Až do svojej smrti si zachoval svoje majetky na panstvách Bytča a Hričov, vrátane Kolárovíc.

Ďalšia zmienka o Kolároviciach je v listine ostrihomskej kapituly zo 16.2.1557. Obec stále patrila hričovskému panstvu a spomína sa ako Kolarowycze.24 V listine ostrihomskej kapituly z 8.5.1580 figuruje ako siedmy svedok v majetkovom spore Dávid Kolárovský (David Kolarowsky), dedičný zákupný richtár (iudex scultetus). V dobe vydania listiny mal 73 rokov a jeho bratom bol Peter. Napokon sa dedina uvádza tiež v listine nitrianskej kapituly z 2 1.7.1587. V hraničnom spore svedčil Ján Tieziak z Kolárovíc (Kolarowycz), vtedy 38-ročný. Ako tridsiaty deviaty svedok v poradí vystúpil Ján Hroz, vtedy 40-ročný, poddaný Juraja Turzu, tiež z Kolárovíc.

Osmanská expanzia v druhej polovici 16. storočia nepriamo postihla aj obyvateľov bytčianskeho panstva. Každá sedliacka usadlosť vysielala jedného robotníka na šesť dní (neskôr až na dvanásť) na práce po opravách pevnosti a hradov, najmä v južnom pohraničí. Dokumentujú to nariadenia arcivojvodu Ernesta a iných hodnostárov zo 70-tych rokov 16. storočia zachované v archíve Trenčianskej stolice. Sám panovník Ferdinand I. nariadil v rokoch 1555 a 1556, aby stolica na celom území vybrala daň určenú na výplatu žoldu vojskám bojujúcim proti Turkom.27

Cenným historickým prameňom, týkajúcim sa hospodárskych a čiastočne aj sociálnych dejín Kolárovíc, sú urbáre bytčianskeho panstva zachované od roku 1592. Obsahujú menné a číselné údaje, ktoré sú kľúčom k objasneniu niektorých stránok života poddanského obyvateľstva. Sú v nich uvedené staré miestne názvy, usadlosti a mená užívateľov.

Snahy o zavádzanie nových bremien postihli aj dediny na bytčianskom panstve. Kolárovice postupne klesali na úroveň obcí fungujúcich podľa starého slovenského zvykového práva. S tým bol spojený úpadok inštitúcie dedičného zákupného richtárstva. V urbári z roku 1592 sa síce škultéti spomínajú, ale boli už zaťažení pracovnou povinnosťou, podobne ako sedliaci a želiari, Dediční richtári sa dostali do podriadenejšieho postavenia voči pozemkovej vrchnosti, ktorá vztiahla ustanovenia urbára aj na ich rodiny. V tomto období ešte nevykonávali poľnohospodárske práce na panskom, v rámci roboty však dovážali zemepánovi rozličné produkty a tovar. Koncom 16. storočia vlastnili dedičné richtárstvo dve rodiny, neskôr ich bolo oveľa viac.

V dedine žili podľa urbára z roku 1592 dve kategórie poddanského obyvateľstva, a to urbárski sedliaci a želiari s domom. Podželiari (želiari bez domu) tu koncom 16. storočia nebývali. Jadro obyvateľstva obce a ekonomické silu predstavovalo 24 sedliackych rodín, ktoré užívali polovičné, tri štvrtinové a celé usadlosti. Sedliacka usadlosť bola základnou daňovou jednotkou, z ktorej sa vyrubovali poddanské povinnosti a dávky. Iba Juraj Zlatník (Zlatnyk) hospodáril na dvoch usadlostiach, a preto znášal najväčšie urbárske ťarchy. Poddaní z titulu držby usadlostnej pôdy dávali Turzovcom časti dorobených produktov v rámci naturálnej renty. Postupne sa ustálila na desatine výnosu pre zemepána (deviatok) a desatine výnosu pre cirkev (desiatok).Celých sedliackych usadlostí bolo v dedine dvanásť. Rozlohou menšie boli tri štvrtinové grunty, ktorých bolo v dedine päť. V dedine sa našli aj 4 polovičné urbárske usadlosti. Medzi najznámejších štvrtinových sedliakov patrili Ján Vavro (Wawro) a Martin Inoss. Ich povinnosti boli menšie.. Pracovné povinnosti sedliackeho stavu nie sú v urbári z roku 1592 presne určené, robota sa vymeriavala od celej usadlosti.

V Kolároviciach žili želiari, ktorí si vybudovali domy.

V chotári Kolárovíc sa v druhej polovici 16. storočia pestoval predovšetkým jačmeň a ovos, ktoré boli predmetom naturálnych dávok, a možno aj iné, odolnejšie odrody obilnín. Zo strukovín to bol hrach, o fazuli, prípadne bôbe niet  zmienky. Textilné rastliny boli zastúpené konopím. Rozvinutý bol chov hospodárskych zvierat, najmä hovädzieho dobytka a ošípaných, z ľahkého dobytka to boli predovšetkým ovce. Z prevádzok sa v roku 1592 v dedine spomína píla.

Väčšina obcí na bytčianskom panstve bola koncom 16. storočia malá. Vo veľkosti sídiel existovali rozdiely. Kolárovice patrili medzi väčšie dediny. Podľa portálneho súpisu z roku 1598 tu stálo 38 zdanených domov a pracoval aj mlyn. Mohlo tu bývať okolo 200 ľudí.  Dedina figuruje v uvedenom prameni ako Kolarowicze.

Na prelome 16. a v 17. storočia sa dotváralo prostredie, v ktorom žili domáci obyvatelia. Obec nadobudla pravidelnejší tvar, ale všetky priestory v chotári ešte neboli osídlené. Časť domáceho obyvateľstva, a možno aj prisťahovalci, sa tlačili do hôr a vytvárali tu nový typ osídlenia. Prakticky tu vznikli nové osady - kopaničiarske.

Zdroj: Kolárovice 1312-2002

17. storočie

V prvom desaťročí 17. storočia sa presadilo pripútanie poddaných k pôde aj v dedinách na bytčianskom panstve. Urbánski sedliaci a mnohí želiari úplne záviseli od vrchnosti a nemali právo slobodného odchodu z usadlosti. Podobný proces prebiehal aj v Kolároviciach. Poddanské záležitosti sa podľa zákona z roku 1608 dostali do rúk Trenčianskej stolice, ktorú ovládala domáca šľachta. Hospodársky životy Kolároviciach na začiatku 17. storočia organizoval škultét Mikuláš spolu s bratrancom Jánom Glochom. V ich rukách bol mlyn. Medzičasom vystavali vodnú pílu, ktorá nebola zdanená. Pne potreby panstva na svoje útraty vydržiavali robotníka. Ich povinnosti voči zemepánovi sa v porovnaní so stavom z konca 16. storočia zvýšili. Museli platiť deviatok od oviec a od panstva záväzne odoberali soľ, kapry a haringy za ním stanovenú cenu. V prípade potreby sa postavili so zbraňou v ruke na obranu zemepána a jeho majetkov. Bolo to nové ustanovenie a nová povinnosť, ktoré sa odrazili na postavení Štefana Bočkaja, na výčinoch jeho hajdúchov a nepokojných vojnových časoch.

Podľa urbára z roku 1607 zostalo z pôvodných 23 sedliackych usadlostí s rozličnou výmenou v dedine 17, ostatné boli spustošené. Hospodári vymreli v dôsledku vojnových udalostí alebo pre chorobu. Opustený Zlatníkovský grunt pripojil k svojmu majeru v Petroviciach zemepán Juraj Turzo a siahol tak na urbársku pôdu. Medzi užívateľmi urbárskych usadlostí sa objavili nové tváre. Odkiaľ prišli, nemožno zistiť. Celý grunt držal sedliak Petro, Martin Gallo, Juraj Kula, Martin Baran, Matej Konec, Ján Kremeň, Martin Zlatníka Juraj Zlatník. Tni štvrtinové usadlosti mali prenajaté Marko Sysel, Juraj Ometák a Fabian Sulhoft. Polovičné usadlosti užívali Mikuláš Poliak, označený v urbári ako „polrolnik", Jurek Gachov, Adam Gachov a Ján Miškov. Najmenšie, štvrtinové čiastky, obrábali Martin Hajný a Ján Dibel. Cenzus sa aj v roku 1607 vyberal na dve splátky a o niečo sa zvýšil. Sedliaci prispievali na hlásku 2 zlatými, za 2 zlaté a 80 denárov sa vykupovali zo soľnej furmanky a za 15 zlatých z dovozu vína, čo bola doteraz neznáma zaviazanosť. Poplatok za suchú krčmu (za to, že sa v dedinskej panskej krčme nečapovali alkoholické nápoje) bol veľmi vysoký, a to až 50 zlatých ročne.

V platnosti zostali naturálne dávky. Zemepán bral takmer po 19 kubulov jačmeňa a ovsa, po korci hrachu a konopného semena a 2 hrudy syra. Ďalej to bol vôl, teľa a vykŕmená ošípaná, 20 kapúnov a 20 sliepok, 10 husí a 100 vajec ročne. Sedliakov zaťažoval aj dvadsiatok z oviec a dodávka medu. Pravda, aj oni povinne kupovali od pána ryby, soľ a mliečne výrobky za vopred stanovenú cenu.

Panstvo zamestnávalo v Kolároviciach rybára a hájnika. Rybár zodpovedal za dodávku menších rýb, zrejme pstruhov, dvakrát do týždňa a hájnik zásoboval panstvo bližšie neurčenými vtákmi, ktoré odovzdával priamo v bytčianskom zámku.

V dedine bývalo na začiatku 17. storočia 7 želiarskych rodín. Na ich čele stáli Ján Kusý, Adámek, Ján Plotšek (možno Ploček), Mikuláš Misar, Martin Kršák, Januš a Kostelný. Obidve kategórie poddanského obyvateľstva bezplatne pracovali na alodiálnej (panskej) pôde, sedliaci so záprahom, želiari iba ručne. Aj kolárovickí poddaní boli pripútaní k pôde a pracovné povinnosti vykonávali zväčša podľa starých zvyklostí a zrejme aj podľa potrieb zemepána.

V čase palatinátu Juraja Turzu sa na bytčianskom panstve väčšmi rozvinul chov oviec. Podľa listiny vydanej 26.5.1610 v zámku v Bytči sa ovce v kolárovickom chotári pásli na Bodláčovej od Kýčerky až po Mlynné, na Gallovom od Mlynného až po potok Vysokej hory, na Gallovom od Vysokej hory až po Panský príslop, na Michalovom až po Galiny. Ďalej sa využívali pasienky v lokalitách nad kolárovskou a rovňanskou stranou po vrch v Makovom za Kysucou, na Glochovom i v rieke Kysuca pod Makytkou.

Povinnosti škultétov v Kolároviciach sa v porovnaní s bytčianskym panstvom až na drobné úpravy nezmenili ani koncom druhého decénia 17. storočia. V urbáni z roku 1619 sa uvádza, že pre potreby zemepána dovážali fúru vína, vlastnili mlyn a držali robotníka. V rukách mali vodnú pílu, za ktorú platili 5 zlatých ročne alebo dávali 100 dosiek. V platnosti zostali rozličné, bližšie však neurčené dary zemepánovi, odvádzanie desiatku od oviec, ako aj povinnosť povstať v prípade potreby so zbraňou v ruke. Aj vtedy brali od zemepána povinne soľ, kapry a haringy.

V dedine bolo spolu 18 a tri štvrtiny urbárskych usadlostí rozdelených medzi 21 sedliakov. Na rozdiel od roku 1607 nebol opustený ani jeden grunt, takže dedina sa znova postupne zaľudňovala. Štvrtinovú usadlostí mali Martin Hajný a Peter Siaš (Ssiass), polovičnú Ján Zachar, Ján Hričovec, Martin Čech, Juraj Gach, Adam Gach a Ján Miškov tri štvrtinovú Ján Hliničan, Markus Sysel, Juraj Ometák a Fabian Sulhof. Ako celí sedliaci sú v urbáni zaznačení Filo, Martin Galo, Juraj Benič, Juraj Kula, Ján Baran, Matej Kmeť, Ján Kremeň, Martin Zlatník a Juraj Zlatník.

Počet želiarskych rodín sa zvýšil na deväť. Ich hlavou boli Martin Kostolný, Ján Králik, Ján Kusý, Adámek, Ján Zeleznák, Ján Pluošek, Mikuláš Misar, Ján Pilar a Matej Nemec. Urbárske povinnosti sedliakov, želiarov a panského personálu sa oproti stavu z roku 1607 nezmenili.

Škultéti Mikuláš a Ján Glochovci boli po prvýkrát označení ako fojti ("fojti společnici") v Kolároviciach v slovenskom urbári z roku 1625. Urbár prináša hodnoverné údaje o ich hospodárskej podstate. Na pozemkoch patriacich k starému dedičnému richtárstvu a „na troch pustatinách" mohli vysiať okolo 40 lukien zrna (na severozápadnom Slovensku pripadalo na jedno lukno 4 - 6 korcov). Lúky v ich vlastníctve produkovali okolo 10 vozov sena ročne, takže sa mohli venovať aj dobytkárstvu. Vlastnili mlyn a pílu a pre potreby zemepána držali robotníka. Daňou vo výške 5 zlatých ročne bola zaťažená iba pôda, mohli však namiesto nej odovzdať pánovi 100 dosiek. Za mlyn poplatok neodvádzali a nemuseli kŕmiť pre panstvo brava. S vlastným záprahorn a vozom dovážali fétu vína. Bola to forma pracovnej povinnosti. Škultéti okrem hovädzieho dobytka chovali ovce, za ktoré bral zemepán desiatok. Povinnosť odkupovať od panstva soľ, ryby a iný tovar pretrvávala, pozemková vrchnosť mala takto zabezpečený stály zdroj príjmov, Vojnové časy a rinčanie zbraní mali za následok, že ustanovenie o brannej pohotovosti škultétov sa nezmenilo.

Počet urbárskych usadlostí sa o päť rokov znížil na 16, na ktorých bolo 22 sedliakov. Celý grunt malo k dispozícii 8 hospodárov, takže rozdrobenosť pôdy v dedine nebola veľká. Medzi sedliakmi sa v roku 1625 stretávame s novými menami. Boli medzi nimi hospodárske rozdiely, i keď užívali usadlosť rovnakej kvality. Na prvom mieste je v urbári uvedený Mikuláš Drbúlik (neskôr Drbúl) ako nájomca celej usadlosti s možnosťou výsevu na 10 lukien zrna. Celý sedliak Martin Galo vlastnil role, na ktoré zvyčajne vysieval 15 lukien zrna. Patrili mu lúky s produkciou na 10 vozov sena. Ján Brnicov vysieval okolo 10 lukien a mal 3 vozy sena, Juraj Kula, tiež celolánik, mohol vysiať na role iba 5 lukien zrna a kosil na 3 vozy sena. Štefan Baranov, Ján Králik a Ján Kremeň, držitelia celej usadlosti, vysievali okolo 6 lukien obilia a ročne získavali po 3 vozy sena. Martin Zlatník a Michal (Mičo) Bodliak držali role s možnosťou výsevu na 7, resp. 8 lukien zrna. Ďalším typom vlastníctva v Kolároviciach boli trojštvrtinové sesie v rukách 4 sedliakov - Jána Hliničana, Marka Sysela, Juraja (Diuro) Ometáka a Fabiana Sulhofova. Na oráčinách vysievali od 6 do 10 lukien obilia (teda viac než niektorí celolánici) a dorábali od 2 do 5 vozov sena. Poloviční sedliaci Ján Zachar, Ján Hričovec, Martin Čech, Ondrej Bodliačov, Adam Gach, vdova po Jánovi Mičkovi (Mitžko) a Ján Králik mali k dispozícii oráčiny 5 výsevom na 4 až 8 lukien a dorobili 1 až 4 vozy sena. Najmenšie štvrtinové sedenia obrábali Martin Hajný a Peter (Petro) Šiaš. Jeden vysieval Pol druha lukna, druhý 4 lukná, sena mali málo. Osobitne je zaevidovaná usadlosť Martina Machaja o rozlohe „pol druhej kvarty". Na oráčinách vysieval 3 lukná zrna, lúky mu chýbali. Duranovská usadlosť bola spustošená, podľa mienky obyvateľov ju zemepán daroval sedliakovi Drbulíkovi. Platy a naturálne dávky sa oproti urbáru z roku 1619 nezmenili.

Želiari (inquilini) sú v slovenskom urbári z roku 1625 označení ako „hofieri". Na železiarskych dvoroch bývali Ján Kostelný, Ján Králiček, Ján Zavališ, Ján Uhliar, Juraj Suchánek, Ján Jožov, Juraj Tokár, Ján Piliaranský, Matej (Macek) Ploškov a Matej (Macko) Nemec. Želiar Ján Kusý bol kominárom a slúžil na zámku v Bytči. Medzi hofiermi, podobne ako medzi sedliakmi, figurujú nové postavy. Obraz dediny dotvárali štyri nezdanené chalupy.

Významné úlohu v dedinách Bytče a okolia zohrávali od konca prvej tretiny 17. storočia Esterháziovci. Bytča im patrila v rokoch 1627- 1868. Majetok získal Mikuláš Esterházi, ktorý si v roku 1626 zobral za manželku Kristínu Nátriovú, vdovu po Imrichovi Turzovi. Príslušníci rozvetvenej rodiny Esterháziovcov sa stali takmer na 250 rokov vrchnosťou aj pre obyvateľov Kolárovíc. Esterháziovci bytčianske majetky často prenajímali. V roku 1649 sa stal záložným pánom Kolárovíc Ján Ujfaluši, ktorý si Kolárovice spolu so Setechovom a Pšurnovicami prenajal za 9.000 zlatých ročne. Záložný pán pristúpil k peňažnej forme výkupu urbárskych povinností. Kolárovice mu ročne odvdza1i 500 zlatých.

Stará škultécia v Kolároviciach bola pred rokom 1637 rozdelená na štyri časti. Jedným zo škultétov bol Matej Hacaj, na pozemkoch ktorého sa usadili Gabriel Prachar, Daniel Polko a Ján Košut. Škultét Juraj Gloch prepustil časť svojich majetkov Jánovi Kolárikovi a Jánovi Hrdému. Na štvrtine škultécie, ktorá patrila Jánovi Kozovi, bývali Ján Strýček a Juraj Buortel. Napokon štvrtým škultétom bol Juraj Osala, v ktorého dome žili Ján a Michal Osalovci a ešte dvaja príbuzní. Povinnosti škultétov sa podľa urbára bytčianskeho panstva z roku 1637 v podstate nezmenili a platili ustanovenia staršieho urbára z roku 1625.

Vlastnícke vzťahy v dedine sa menili. Na prvom mieste je v urbári z roku 1637 uvedený Michal Bodliač, ktorý spolu s bratom Martinom užívali celú urbársku usadlosť. Obidve rodiny však bývali v jednom dome Mikuláš Poliak bol polovičným sedliakom, kým Martin Huboňa (Hubonia) spolu s Gašparom Drbúlom sedeli na celom grunte. Ján Hliničan s bratom Jurajorn držali tri štvrtinovú čiastku, podobne ako Ján Zachar spolu s Jurajom Poliakom. V súpise je zaznačených celkove 23 sedliakov. Po prvý raz sa medzi nimi vyskytujú priezviská Rožek, Trnka a Huboňa.

K istým zmenám došlo aj v držbe želiarskych dvorov. V urbári z roku 1637 je zaevidovaných 10 želiarov s rodinami - Martin Kostelný, Ján Králik, Mikuláš Žiak, Ján Hlásny, Ján Peško, Juraj Tokár, Ján Janík, Matuj Ploštek, Ondrej Nemec a Ján Slehor.

Rast počtu domáceho obyvateľstva podmienil osídľovanie vhodnejších priestorov v okolitých horách. Na vrchoch vznikli nové kopanice a kopaničiarske hospodárstva. Niektoré z nich nadobudli charakter sedliackych či želiarskych usadlostí. V horách, v lokalite Šašovské, si vybudoval dom Mikuláš Šáš (Šiaš). Mimo dediny, v časti v Úhelnom, býval aj Ján Moravčík, Ján a Matej Peškovci mali domy v chotárskej časti V Mlynnom (Ve Mlinnem).

Chotárny spor medzi obcami Kolárovice a Veľké Rovné nešila v roku 1669 na podnet záložného pána bytčianskeho panstva Juraja Ilešháziho Trenčianska stolica. Poverená deputácia pni očitej súdnej prehliadke konštatovala, že predmetom sporu bola lokalita Paleškov vrch, kde sa stretávali tni dedinské chotáre. Sporné územie prisúdila Kolároviciam.

Pred rokom 1680 časť škultécie s rolami v Kolároviciach pripadla ako dedičstvo po rodičoch Mikulášovi Klinovi (Klinec). Ten mal iba jednu dcéru, ktorá sa vydala za Mikuláša Durka. Početným príbuzným Mikuláša Klina na základe jeho testamentu z roku 1680 pripadli richtárske majetky najmä v lokalitách Michalové, Makové a Lazy. Dedičia mali majetky užívať spoločne, bez rozdelenia na jednotlivé časti. Podmienkou dedičstva bolo dochovanie Mikuláša Klina a zabezpečenie kresťanského pohrebu. Testament spísali v Klinovom richtárskom dome za prítomnosti obecného richtára Jána Hacaja.

Kolárovickí škultéti zúfalo bojovali o svoje práva a snažili sa, aby ich potvrdili aj noví zemepáni. Listinu biskupa Hlinka z roku 1417 na dedičné zákupné richtárstvo a s ním spojené staré privilégiá prepísal a potvrdil 2.7.1682 palatín Pavol Esterházi, ktorý bol v tom čase majiteľom bytčianskeho panstva. V listine si vymienil, že výsady škultétov nesmú byť na úkor urbárskeho príjmu zemepána. Podnet na napísanie listiny dali škultéti Mikuláš Klina a Ján Hacajík (Hacaj).

Zdroj: Kolárovice 1312-2002

Obec

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Mobilná aplikácia

Sledujte informácie z nášho webu v mobilnej aplikácii - V OBRAZE.
Voľne k stiahnutiu:

Návštevnosť

Návštevnosť:

ONLINE:2
DNES:67
TÝŽDEŇ:316
CELKOM:1309065

NATUR-PACK

natur pack

Aktuálne počasie

dnes, utorok 19. 3. 2024
jasná obloha 8 °C -1 °C
streda 20. 3. oblačno 10/0 °C
štvrtok 21. 3. slabý dážď 13/3 °C
piatok 22. 3. slabý dážď 11/5 °C

Kalendár akcií

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 1 2 3
4 5 6 7 8 9 10
11 12 13 14 15 16 17
18 19 20 21 22 23 24
25 26 27 28 29 30 31

Stránkové hodiny

Pondelok: 7.00 – 17.00 hod
Utorok: 7.00 – 15.00 hod
Streda: 7.00 – 15.00 hod
Štvrtok: neúradný deň
Piatok: 7.00 – 13.00 hod

Obed. prest.: 11.00 - 11:30

Organizácie a inštitúcie


hore