17. storočie
V prvom desaťročí 17. storočia sa presadilo pripútanie poddaných k pôde aj v dedinách na bytčianskom panstve. Urbánski sedliaci a mnohí želiari úplne záviseli od vrchnosti a nemali právo slobodného odchodu z usadlosti. Podobný proces prebiehal aj v Kolároviciach. Poddanské záležitosti sa podľa zákona z roku 1608 dostali do rúk Trenčianskej stolice, ktorú ovládala domáca šľachta. Hospodársky životy Kolároviciach na začiatku 17. storočia organizoval škultét Mikuláš spolu s bratrancom Jánom Glochom. V ich rukách bol mlyn. Medzičasom vystavali vodnú pílu, ktorá nebola zdanená. Pne potreby panstva na svoje útraty vydržiavali robotníka. Ich povinnosti voči zemepánovi sa v porovnaní so stavom z konca 16. storočia zvýšili. Museli platiť deviatok od oviec a od panstva záväzne odoberali soľ, kapry a haringy za ním stanovenú cenu. V prípade potreby sa postavili so zbraňou v ruke na obranu zemepána a jeho majetkov. Bolo to nové ustanovenie a nová povinnosť, ktoré sa odrazili na postavení Štefana Bočkaja, na výčinoch jeho hajdúchov a nepokojných vojnových časoch.
Podľa urbára z roku 1607 zostalo z pôvodných 23 sedliackych usadlostí s rozličnou výmenou v dedine 17, ostatné boli spustošené. Hospodári vymreli v dôsledku vojnových udalostí alebo pre chorobu. Opustený Zlatníkovský grunt pripojil k svojmu majeru v Petroviciach zemepán Juraj Turzo a siahol tak na urbársku pôdu. Medzi užívateľmi urbárskych usadlostí sa objavili nové tváre. Odkiaľ prišli, nemožno zistiť. Celý grunt držal sedliak Petro, Martin Gallo, Juraj Kula, Martin Baran, Matej Konec, Ján Kremeň, Martin Zlatníka Juraj Zlatník. Tni štvrtinové usadlosti mali prenajaté Marko Sysel, Juraj Ometák a Fabian Sulhoft. Polovičné usadlosti užívali Mikuláš Poliak, označený v urbári ako „polrolnik", Jurek Gachov, Adam Gachov a Ján Miškov. Najmenšie, štvrtinové čiastky, obrábali Martin Hajný a Ján Dibel. Cenzus sa aj v roku 1607 vyberal na dve splátky a o niečo sa zvýšil. Sedliaci prispievali na hlásku 2 zlatými, za 2 zlaté a 80 denárov sa vykupovali zo soľnej furmanky a za 15 zlatých z dovozu vína, čo bola doteraz neznáma zaviazanosť. Poplatok za suchú krčmu (za to, že sa v dedinskej panskej krčme nečapovali alkoholické nápoje) bol veľmi vysoký, a to až 50 zlatých ročne.
V platnosti zostali naturálne dávky. Zemepán bral takmer po 19 kubulov jačmeňa a ovsa, po korci hrachu a konopného semena a 2 hrudy syra. Ďalej to bol vôl, teľa a vykŕmená ošípaná, 20 kapúnov a 20 sliepok, 10 husí a 100 vajec ročne. Sedliakov zaťažoval aj dvadsiatok z oviec a dodávka medu. Pravda, aj oni povinne kupovali od pána ryby, soľ a mliečne výrobky za vopred stanovenú cenu.
Panstvo zamestnávalo v Kolároviciach rybára a hájnika. Rybár zodpovedal za dodávku menších rýb, zrejme pstruhov, dvakrát do týždňa a hájnik zásoboval panstvo bližšie neurčenými vtákmi, ktoré odovzdával priamo v bytčianskom zámku.
V dedine bývalo na začiatku 17. storočia 7 želiarskych rodín. Na ich čele stáli Ján Kusý, Adámek, Ján Plotšek (možno Ploček), Mikuláš Misar, Martin Kršák, Januš a Kostelný. Obidve kategórie poddanského obyvateľstva bezplatne pracovali na alodiálnej (panskej) pôde, sedliaci so záprahom, želiari iba ručne. Aj kolárovickí poddaní boli pripútaní k pôde a pracovné povinnosti vykonávali zväčša podľa starých zvyklostí a zrejme aj podľa potrieb zemepána.
V čase palatinátu Juraja Turzu sa na bytčianskom panstve väčšmi rozvinul chov oviec. Podľa listiny vydanej 26.5.1610 v zámku v Bytči sa ovce v kolárovickom chotári pásli na Bodláčovej od Kýčerky až po Mlynné, na Gallovom od Mlynného až po potok Vysokej hory, na Gallovom od Vysokej hory až po Panský príslop, na Michalovom až po Galiny. Ďalej sa využívali pasienky v lokalitách nad kolárovskou a rovňanskou stranou po vrch v Makovom za Kysucou, na Glochovom i v rieke Kysuca pod Makytkou.
Povinnosti škultétov v Kolároviciach sa v porovnaní s bytčianskym panstvom až na drobné úpravy nezmenili ani koncom druhého decénia 17. storočia. V urbáni z roku 1619 sa uvádza, že pre potreby zemepána dovážali fúru vína, vlastnili mlyn a držali robotníka. V rukách mali vodnú pílu, za ktorú platili 5 zlatých ročne alebo dávali 100 dosiek. V platnosti zostali rozličné, bližšie však neurčené dary zemepánovi, odvádzanie desiatku od oviec, ako aj povinnosť povstať v prípade potreby so zbraňou v ruke. Aj vtedy brali od zemepána povinne soľ, kapry a haringy.
V dedine bolo spolu 18 a tri štvrtiny urbárskych usadlostí rozdelených medzi 21 sedliakov. Na rozdiel od roku 1607 nebol opustený ani jeden grunt, takže dedina sa znova postupne zaľudňovala. Štvrtinovú usadlostí mali Martin Hajný a Peter Siaš (Ssiass), polovičnú Ján Zachar, Ján Hričovec, Martin Čech, Juraj Gach, Adam Gach a Ján Miškov tri štvrtinovú Ján Hliničan, Markus Sysel, Juraj Ometák a Fabian Sulhof. Ako celí sedliaci sú v urbáni zaznačení Filo, Martin Galo, Juraj Benič, Juraj Kula, Ján Baran, Matej Kmeť, Ján Kremeň, Martin Zlatník a Juraj Zlatník.
Počet želiarskych rodín sa zvýšil na deväť. Ich hlavou boli Martin Kostolný, Ján Králik, Ján Kusý, Adámek, Ján Zeleznák, Ján Pluošek, Mikuláš Misar, Ján Pilar a Matej Nemec. Urbárske povinnosti sedliakov, želiarov a panského personálu sa oproti stavu z roku 1607 nezmenili.
Škultéti Mikuláš a Ján Glochovci boli po prvýkrát označení ako fojti ("fojti společnici") v Kolároviciach v slovenskom urbári z roku 1625. Urbár prináša hodnoverné údaje o ich hospodárskej podstate. Na pozemkoch patriacich k starému dedičnému richtárstvu a „na troch pustatinách" mohli vysiať okolo 40 lukien zrna (na severozápadnom Slovensku pripadalo na jedno lukno 4 - 6 korcov). Lúky v ich vlastníctve produkovali okolo 10 vozov sena ročne, takže sa mohli venovať aj dobytkárstvu. Vlastnili mlyn a pílu a pre potreby zemepána držali robotníka. Daňou vo výške 5 zlatých ročne bola zaťažená iba pôda, mohli však namiesto nej odovzdať pánovi 100 dosiek. Za mlyn poplatok neodvádzali a nemuseli kŕmiť pre panstvo brava. S vlastným záprahorn a vozom dovážali fétu vína. Bola to forma pracovnej povinnosti. Škultéti okrem hovädzieho dobytka chovali ovce, za ktoré bral zemepán desiatok. Povinnosť odkupovať od panstva soľ, ryby a iný tovar pretrvávala, pozemková vrchnosť mala takto zabezpečený stály zdroj príjmov, Vojnové časy a rinčanie zbraní mali za následok, že ustanovenie o brannej pohotovosti škultétov sa nezmenilo.
Počet urbárskych usadlostí sa o päť rokov znížil na 16, na ktorých bolo 22 sedliakov. Celý grunt malo k dispozícii 8 hospodárov, takže rozdrobenosť pôdy v dedine nebola veľká. Medzi sedliakmi sa v roku 1625 stretávame s novými menami. Boli medzi nimi hospodárske rozdiely, i keď užívali usadlosť rovnakej kvality. Na prvom mieste je v urbári uvedený Mikuláš Drbúlik (neskôr Drbúl) ako nájomca celej usadlosti s možnosťou výsevu na 10 lukien zrna. Celý sedliak Martin Galo vlastnil role, na ktoré zvyčajne vysieval 15 lukien zrna. Patrili mu lúky s produkciou na 10 vozov sena. Ján Brnicov vysieval okolo 10 lukien a mal 3 vozy sena, Juraj Kula, tiež celolánik, mohol vysiať na role iba 5 lukien zrna a kosil na 3 vozy sena. Štefan Baranov, Ján Králik a Ján Kremeň, držitelia celej usadlosti, vysievali okolo 6 lukien obilia a ročne získavali po 3 vozy sena. Martin Zlatník a Michal (Mičo) Bodliak držali role s možnosťou výsevu na 7, resp. 8 lukien zrna. Ďalším typom vlastníctva v Kolároviciach boli trojštvrtinové sesie v rukách 4 sedliakov - Jána Hliničana, Marka Sysela, Juraja (Diuro) Ometáka a Fabiana Sulhofova. Na oráčinách vysievali od 6 do 10 lukien obilia (teda viac než niektorí celolánici) a dorábali od 2 do 5 vozov sena. Poloviční sedliaci Ján Zachar, Ján Hričovec, Martin Čech, Ondrej Bodliačov, Adam Gach, vdova po Jánovi Mičkovi (Mitžko) a Ján Králik mali k dispozícii oráčiny 5 výsevom na 4 až 8 lukien a dorobili 1 až 4 vozy sena. Najmenšie štvrtinové sedenia obrábali Martin Hajný a Peter (Petro) Šiaš. Jeden vysieval Pol druha lukna, druhý 4 lukná, sena mali málo. Osobitne je zaevidovaná usadlosť Martina Machaja o rozlohe „pol druhej kvarty". Na oráčinách vysieval 3 lukná zrna, lúky mu chýbali. Duranovská usadlosť bola spustošená, podľa mienky obyvateľov ju zemepán daroval sedliakovi Drbulíkovi. Platy a naturálne dávky sa oproti urbáru z roku 1619 nezmenili.
Želiari (inquilini) sú v slovenskom urbári z roku 1625 označení ako „hofieri". Na železiarskych dvoroch bývali Ján Kostelný, Ján Králiček, Ján Zavališ, Ján Uhliar, Juraj Suchánek, Ján Jožov, Juraj Tokár, Ján Piliaranský, Matej (Macek) Ploškov a Matej (Macko) Nemec. Želiar Ján Kusý bol kominárom a slúžil na zámku v Bytči. Medzi hofiermi, podobne ako medzi sedliakmi, figurujú nové postavy. Obraz dediny dotvárali štyri nezdanené chalupy.
Významné úlohu v dedinách Bytče a okolia zohrávali od konca prvej tretiny 17. storočia Esterháziovci. Bytča im patrila v rokoch 1627- 1868. Majetok získal Mikuláš Esterházi, ktorý si v roku 1626 zobral za manželku Kristínu Nátriovú, vdovu po Imrichovi Turzovi. Príslušníci rozvetvenej rodiny Esterháziovcov sa stali takmer na 250 rokov vrchnosťou aj pre obyvateľov Kolárovíc. Esterháziovci bytčianske majetky často prenajímali. V roku 1649 sa stal záložným pánom Kolárovíc Ján Ujfaluši, ktorý si Kolárovice spolu so Setechovom a Pšurnovicami prenajal za 9.000 zlatých ročne. Záložný pán pristúpil k peňažnej forme výkupu urbárskych povinností. Kolárovice mu ročne odvdza1i 500 zlatých.
Stará škultécia v Kolároviciach bola pred rokom 1637 rozdelená na štyri časti. Jedným zo škultétov bol Matej Hacaj, na pozemkoch ktorého sa usadili Gabriel Prachar, Daniel Polko a Ján Košut. Škultét Juraj Gloch prepustil časť svojich majetkov Jánovi Kolárikovi a Jánovi Hrdému. Na štvrtine škultécie, ktorá patrila Jánovi Kozovi, bývali Ján Strýček a Juraj Buortel. Napokon štvrtým škultétom bol Juraj Osala, v ktorého dome žili Ján a Michal Osalovci a ešte dvaja príbuzní. Povinnosti škultétov sa podľa urbára bytčianskeho panstva z roku 1637 v podstate nezmenili a platili ustanovenia staršieho urbára z roku 1625.
Vlastnícke vzťahy v dedine sa menili. Na prvom mieste je v urbári z roku 1637 uvedený Michal Bodliač, ktorý spolu s bratom Martinom užívali celú urbársku usadlosť. Obidve rodiny však bývali v jednom dome Mikuláš Poliak bol polovičným sedliakom, kým Martin Huboňa (Hubonia) spolu s Gašparom Drbúlom sedeli na celom grunte. Ján Hliničan s bratom Jurajorn držali tri štvrtinovú čiastku, podobne ako Ján Zachar spolu s Jurajom Poliakom. V súpise je zaznačených celkove 23 sedliakov. Po prvý raz sa medzi nimi vyskytujú priezviská Rožek, Trnka a Huboňa.
K istým zmenám došlo aj v držbe želiarskych dvorov. V urbári z roku 1637 je zaevidovaných 10 želiarov s rodinami - Martin Kostelný, Ján Králik, Mikuláš Žiak, Ján Hlásny, Ján Peško, Juraj Tokár, Ján Janík, Matuj Ploštek, Ondrej Nemec a Ján Slehor.
Rast počtu domáceho obyvateľstva podmienil osídľovanie vhodnejších priestorov v okolitých horách. Na vrchoch vznikli nové kopanice a kopaničiarske hospodárstva. Niektoré z nich nadobudli charakter sedliackych či želiarskych usadlostí. V horách, v lokalite Šašovské, si vybudoval dom Mikuláš Šáš (Šiaš). Mimo dediny, v časti v Úhelnom, býval aj Ján Moravčík, Ján a Matej Peškovci mali domy v chotárskej časti V Mlynnom (Ve Mlinnem).
Chotárny spor medzi obcami Kolárovice a Veľké Rovné nešila v roku 1669 na podnet záložného pána bytčianskeho panstva Juraja Ilešháziho Trenčianska stolica. Poverená deputácia pni očitej súdnej prehliadke konštatovala, že predmetom sporu bola lokalita Paleškov vrch, kde sa stretávali tni dedinské chotáre. Sporné územie prisúdila Kolároviciam.
Pred rokom 1680 časť škultécie s rolami v Kolároviciach pripadla ako dedičstvo po rodičoch Mikulášovi Klinovi (Klinec). Ten mal iba jednu dcéru, ktorá sa vydala za Mikuláša Durka. Početným príbuzným Mikuláša Klina na základe jeho testamentu z roku 1680 pripadli richtárske majetky najmä v lokalitách Michalové, Makové a Lazy. Dedičia mali majetky užívať spoločne, bez rozdelenia na jednotlivé časti. Podmienkou dedičstva bolo dochovanie Mikuláša Klina a zabezpečenie kresťanského pohrebu. Testament spísali v Klinovom richtárskom dome za prítomnosti obecného richtára Jána Hacaja.
Kolárovickí škultéti zúfalo bojovali o svoje práva a snažili sa, aby ich potvrdili aj noví zemepáni. Listinu biskupa Hlinka z roku 1417 na dedičné zákupné richtárstvo a s ním spojené staré privilégiá prepísal a potvrdil 2.7.1682 palatín Pavol Esterházi, ktorý bol v tom čase majiteľom bytčianskeho panstva. V listine si vymienil, že výsady škultétov nesmú byť na úkor urbárskeho príjmu zemepána. Podnet na napísanie listiny dali škultéti Mikuláš Klina a Ján Hacajík (Hacaj).
Zdroj: Kolárovice 1312-2002
